Narodil sa v Petrovciach, okres Sobrance. Po štúdiu na FF PU ukončil ešte štúdium medzinárodného práva a vzťahov na UK v Bratislave a Diplomatickú akadémiu v Moskve. Ako diplomat pôsobil vo viacerých krajinách, napr. India, Grécko, Zimbabwe. Momentálne je slovenským veľvyslancom v Španielskom kráľovstve, Maroku a Andorrskom kniežatstve. Diplomat, odborník na medzinárodné právo a neunávný propagátor slovenskej kultúry. Ján Valko.

PhDr. Ján V a l k o, narodený 10. 4. 1946 v Petrovciach, okr. Sobrance
- absolvent FF PU v Prešove v rokoch 1967 – 1972 (špecializácia: pedagogika dospelých); postgraduálneho štúdia medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov Právnickej fakulty UK v Bratislave (1974 – 1975) a Diplomatickej akadémie v Moskve 1985 – 1987 (špecializácia – medzinárodné právo),
- začal pracovať v miestnej kultúre v Spišskej Novej Vsi a Levoči,
- patrí medzi najskúsenejších slovenských diplomatov a odborníkov
na medzinárodné právo,
- v diplomatických službách je od r. 1978, od nástupu na Ministerstve zahraničných vecí ČSSR v Prahe,
- pôsobil vo viacerých krajinách ( India, Bulharsko, Grécko, Zimbabwe),
- v súčasnosti je veľvyslancom v Španielskom kráľovstve, Maroku a Andorrskom kniežatstve,
- hovorí anglicky, španielsky, rusky, bulharsky, francúzsky a grécky,
- je ženatý a má štyri deti, tri vnučky a dvoch vnukov.

Do akej miery môže podľa teba vzdelanie ovplyvniť postavenie človeka, jeho ďalšie smerovanie? Inak povedané, majú podľa teba absolventi „prestížnych“ univerzít uľahčený začiatok kariéry v porovnaní so študentmi z „regionálnych“ univerzít?

Je to komplex otázok, ktorý by si vyžadoval obšírnejšiu odpoveď, ale pokúsim sa byť stručný. Ja osobne si v dnešnej spoločnosti ani neviem predstaviť nevzdelaného jedinca, ktorý by chcel mať vyššie ambície. Tí, čo z rôznych dôvodov vzdelanie podcenili, nerobili dobre, pretože dnešná doba potrebuje iba ľudí s vedomosťami. Títo jedinci jednoducho zisťujú, že s ich zaradením do spoločnosti to nie je jednoduché. Iba vzdelaný človek môže v dnešnej dobe obstáť. Keď počúvam od ľudí z mojej generácie, že nemali možnosť sa vzdelávať, je mi z toho zle. Považujem to až za aroganciu a klamstvo. Každý, kto len trochu chcel, mohol (kedysi dokonca úplne zadarmo) a ešte stále môže študovať.
Odpoveď na druhú otázku nie je taká jednoduchá, ako sa zdá na prvý pohľad. Nedokážem posúdiť, ktoré univerzity na Slovensku dnes považujeme za prestížne a ktoré povedzme za druhoradé, pretože nepracujem v tomto odvetví. Myslím si však, že aj „regionálne“ univerzity mali a určite tiež majú dobrých a skúsených pedagógov. Je to, samozrejme, individuálne.
Prešovská filozofická fakulta, keď som ju pred tridsiatimi piatimi rokmi absolvoval, určite nebola považovaná za „Harvard“, ale boli na nej aj vynikajúci učitelia a napokon, niektorí absolventi tiež urobili, použijem tvoj výraz, kariéru. A pretože zrejme myslíš na mňa, musím povedať, že som nikdy nezatajoval svoj pôvod, že som sa narodil v malej východoslovenskej dedine Petrovce, a, keby som to mal vyjadriť rúfusovsky, pred vstupom do veľkého mesta som si musel dobre očistiť topánky od poľnej hliny.

Predchádzajúcou otázkou som mierila aj k prirodzenej stratifikácii škôl na univerzity a vysoké školy v niektorých krajinách a naopak, k umelému vytváraniu množstva regionálnych pobočiek univerzít na Slovensku. Čo si o danom probléme myslíš ty?
Odpovedi na túto otázku by som sa najradšej vyhol, pretože ja sa naozaj necítim byť odborníkom na túto problematiku. Pripadá mi, ako keby to bola vec prestíže medzi mestami na Slovensku, aby v nich bola univerzita či vysoká škola. Na malom teritóriu je tu až príliš veľa vzdelávacích ustanovizní. Nie som si ani istý, či máme na Slovensku toľkých odborníkov, aby sa dala garantovať kvalita výchovno-vzdelávacieho procesu. Ale toto je iba môj súkromný názor.

Dlhé roky pôsobíš ako veľvyslanec v rôznych krajinách. V ktorej z nich si sa cítil najlepšie a prečo, môžeš porovnať rôzne kultúry, ktoré si spoznal?

Áno, pôsobím v diplomatických službách už viac ako tri desaťročia, avšak, aby u čitateľa nevznikol dojem, že som bol politická nominácia a okamžite som začínal ako veľvyslanec. To určite nie, ja som kariérny diplomat, ktorý začínal úplne od začiatku, a veľvyslancom som bol menovaný až po pätnástich rokoch pôsobenia v zahraničnej službe. Po skončení Filozofickej fakulty PU v Prešove (1972) a po absolvovaní rigoróznych skúšok (PhDr., 1974) som v rokoch 1974 – 1976 absolvoval postgraduálne štúdium medzinárodného práva a medzinárodných vzťahov na Právnickej fakulte UK v Bratislave. V apríli 1978 som nastúpil na Ministerstvo zahraničných vecí ČSSR. Potom nasledoval trojročný pobyt v Indii, štúdium medzinárodného práva na prestížnej moskovskej Diplomatickej akadémii (1985/1987), vyslanie do Bulharska a na jeseň 1992 som bol menovaný posledným veľvyslancom československej federácie v Grécku. Teda veľvyslancom som sa stal až po pätnástich rokoch práce v diplomacii, čo považujem na tú dobu za svoj obrovský osobný úspech. Potom prišlo vyslanie do Afriky, konkrétne do Zimbabwe, a odtiaľ do ďalších krajín (Zambia, Malawi, Mozambik, Angola).
Svoj terajší post veľvyslanca v Španielskom kráľovstve (zabezpečujúci aj Marocké kráľovstvo a Andorsské kniežatstvo) osobne považujem za top vo svojej profesii. Tým však nechcem bagatelizovať iné krajiny, kde som pôsobil predtým. Španieli sú nám mentálne veľmi blízki a na ich kultúre je čo obdivovať. A ešte niečo, stretnúť počas pobytu v krajine niekoľkokrát monarchu, podať si s ním ruku a prehovoriť s ním pár slov či byť prítomný na slávnostnej večeri za stolom s monarchom, to sa nedá s ničím porovnať.
Aj keď mám rád indickú kultúru, milujem bulharskú prírodu a folklór, som obdivovateľom gréckej antickej kultúry a grécki filozofi sú môjmu naturelu blízki tiež, rád počúvam zvuk afrických bubnov, predsa len niet nad Španielsko, jeho prírodné krásy, morské pobrežia a kultúru. No a keď k tomu pridáme čašu dobrého červeného vína z oblasti Rioja, už to vôbec nemá chybu.

Môžeš prezradiť, čo má veľvyslanec etiketou zakázané?

Veľvyslancovi etiketa nezväzuje ruky, asi tak by som jemne odpovedal, ale platia určité zaužívané pravidlá diplomatického protokolu, ktoré by ani jeden diplomat nemal obchádzať, či dokonca ignorovať, pretože by jednoducho na seba upútal pozornosť. Diplomatický protokol hrá v zahraničnej službe veľmi dôležitú úlohu a mal by sa rešpektovať. Diplomati z mojej generácie boli v Černínskom paláci v Prahe špeciálne vyškolení v protokolárnych otázkach. Už pri vycestovaní do Indie sme spolu s manželkou dostali veľmi slušnú lekciu na túto tému. Moja manželka, ktorá má tú „česť“ pripravovať v našej rezidencii pre mojich partnerov a hostí množstvo spoločenských podujatí (slávnostné obedy, večere, recepcie, kokteily a iné), by o tom mohla napísať zaujímavú knihu. Perfektne to ovládajú dokonca už aj moje najmladšie vnučky Lucia a Martina, ktoré s nami žili rok a pol v rezidencii v Madride a aktívne sa zapájali do polooficiálnych podujatí v rezidencii. Tie už tiež vedia, ako sa správne servíruje oficiálny obed u veľvyslanca.
Ale, aby som to povedal úplne stručne – každý diplomat, nielen veľvyslanec, by mal byť vždy pozorný, taktný, slušný a, samozrejme, vhodne oblečený a možno by mal vedieť aj čítať myšlienky každému z očí.

Sú podľa teba dnešní absolventi univerzít, ovládajúci viaceré svetové jazyky a cestujúci po celom svete, viac pripravení na prácu v zahraničí ako boli absolventi tvojej generácie?

Isteže, niektorí dnešní absolventi majú obrovskú výhodu pred mojou generáciou v tom, že mali možnosť už od útleho detstva intenzívne sa učiť cudzie jazyky. Niekdajší školský systém na mojej generácii vyskúšal iný model. My sme boli nútení odmemorovať ruských autorov v ruštine, čo by v zásade nebolo zlé, ale konverzácii sa väčšia pozornosť na žiadnej škole nevenovala. Každý bol presvedčený, že vie po rusky, no vedel iba tak potichu. Ľudia, ktorí študovali v tom jazyku, mi určite dajú za pravdu. Dnes sú lepšie metódy vyučovania cudzích jazykov a myslím si, že to vidieť aj u študentov. Chcem povedať, že bez dôkladnej znalosti svetových jazykov nie je v súčasnosti možné zapojiť sa do trhu práce.

Si intenzívnym čitateľom poézie, ale aj iných kníh (pokiaľ sa pamätám, cestopisov?). Čo pre teba znamená čítanie, literatúra a širšie kultúra?

Intenzívnym určite nie. To je príliš silné slovo, ktoré by asi nevystihovalo podstatu veci. K literatúre mám pozitívny vzťah vďaka môjmu učiteľovi slovenského jazyka už zo strednej školy. Čítaním sa snažím relaxovať a odpútať od pracovných záležitostí. Napokon, ani nemôžem so sebou všade sťahovať celú svoju knižnicu ako kočujúci včelári svoje úle. Doma sa ešte stále snažím kupovať si všetko, čo vo vydavateľstvách vyjde z tvorby mne ešte známych autorov, ale priznám sa, že dobre nepoznám najmladšiu generáciu básnikov, a obávam sa, že to už ani v dôchodku nedobehnem. Aj v zahraničí do kníh investujem veľký obnos peňazí. Túto slabosť si nenechám vziať. Kultúra je široký pojem a mala by byť každému, nielen diplomatovi blízka.

Čo pre teba znamená kultúrny človek? Ako máloktorý veľvyslanec neustále prezentuješ slovenskú kultúru v krajinách, kde pôsobíš: predstavuješ výtvarníkov, hudobníkov, spisovateľov, vedcov i náš folklór. Ktorá zložka slovenskej kultúry má podľa teba najväčšie šance upútať ľudí v zahraničí?

Na veľvyslanectve sme už vyskúšali takmer všetko, o čom hovoríš a musím povedať, že každá zložka mala úspech. Naše vernisáže už majú svojich stálych návštevníkov, a to nielen z radov diplomatov či Slovákov, žijúcich trvalo alebo prechodne v Madride, ale aj španielskych obdivovateľov výtvarného umenia. Budem však konkrétny. Veľvyslanectvo usporiadalo niekoľko výstav, medzi nimi boli aj traja absolventi Filozofickej fakulty PU (A. Vojčíková-Gabzdilová, J. Novodomcová a M. Tokár).
Ihneď po svojom príchode na veľvyslanectvo v roku 2005 som trochu upravil libreto medzinárodných konferencií o slovenskom jazyku a kultúre, ktoré už bežali na katedre slovanských jazykov Univerzity Complutense v Madride a veľvyslanectvo touto problematikou začalo intenzívnejšie zaoberať. Doteraz boli konferencie venované jubilantom M. Válkovi a M. Rúfusovi, Karol Horák predstavil v Madride modernú slovenskú dramatickú tvorbu, usporiadali sme autorský večer s básnikom M. Richterom pri príležitosti prekladu výberu z jeho básnickej tvorby a predstavili sme mladého slovenského prozaika a básnika Petra Bilého, ktorý žije v Madride. Napokon, sama si sa zúčastnila na dvoch z podujatí a máš na ne iste svoj názor. O rok plánujeme pohovoriť si s odborníkmi o konkretistoch (trnavská skupina).
Neviem, či si ešte niekto v zahraničí spomenul na sté výročie narodenia a tridsiate piate úmrtia diplomata, básnika a kultúrneho organizátora Theo H. Florina (10. 4. 1918). Študenti PU, ktorí v tom čase boli prítomní s prof. Horákom v Madride, určite potvrdia zvládnutosť našej spomienkovej akcie.
Študentské divadlo PU vedené K. Horákom v tom čase úspešne reprezentovalo nielen Prešovskú univerzitu, ale aj Slovensko na festivale podobných divadiel v Madride a osobnosť Karola Horáka bude na programe na jeseň v Madride. Takto by sme oslávili jeho (65.) životné jubileum.

V ktorej krajine si ešte nebol a chcel by si do nej vycestovať? Nepomýšľaš knižne opísať svoje diplomatické skúsenosti?
Nebol som ešte v mnohých krajinách, ale už sa mi ani veľmi nechce cestovať. Akosi som spohodlnel. Možno je to aj rokmi prežitými v neľahkých klimatických podmienkach. Najradšej by som si sadol na tiché miestečko a niečo si prečítal alebo sa konečne pustil do písania knihy. Rád by som profesiu diplomata na základe tridsaťročného pôsobenia v zahraničnej službe a svojich mnohých poznámok priblížil aj slovenskému čitateľovi. Mal som možnosť stretnúť niekoľko hláv štátov, hovoriť s nimi a možno by bolo celkom zaujímavé, keby som pri písaní vychádzal z mojej dokumentácie, uvidíme, keď bude viac času.

Si človek, ktorý srší humorom: do akej miery ti smiech pomáha prekonať ťažšie životné situácie?

Ďakujem za poklonu, ale mňa už desaťročia považujú za profesionálneho optimistu. Presvedčil som sa, že humor mi v mojej profesii veľmi pomáha, že ním môžem korigovať nielen eventuálny stres, ale hlavne znižovať napätie u svojich spolupracovníkov. Moje sekretárky by ti však povedali, že viem byť aj vážny. Tvrdia, že zapálenie si cigary je údajne signál, že rozhovor s veľvyslancom v tomto momente, ak to nie je nevyhnutné, treba radšej odložiť.
Vtipom si človek dokáže získať partnera, dokáže ho odventilovať, doslova ovládnuť, nastaviť ho na určitú frekvenciu a dostať z neho všetko, čo potrebuje. U mňa zmysel pre humor oceňuje každý, najviac arabskí veľvyslanci, ktorí mi pripadajú, akoby boli zviazaní nejakými konvenciami. Avšak, keď si ich človek získa, striehnu po tebe na každej recepcii a tešia sa tvojej prítomnosti. Áno, hovorí sa, že neviem pokaziť vtipy, ale aj to, že ich viem dobre podať.
Humor naozaj dokáže prekonať alebo aspoň zmierniť aj tie najťažšie životné situácie.

Po kom si zdedil rozprávačský talent?
Po svojom otcovi určite nie, pretože on bol príliš introvertný typ. Veľa toho nenahovoril, ale to, čo povedal, platilo, nebolo možné s ním o tom diskutovať. Od neho som sa naučil, že k práci treba pristupovať zodpovedne a odviesť ju tak, aby som sa za ňu nikdy nemusel hanbiť. Podľa tohto rodinného motta som učil aj ja svoje deti a som rád, že sa napĺňa.
Moja drahá mama, ktorá odišla na večnosť toto leto, vždy hovorila viac ako otec. Rada sa vracala k rôznym príhodám z jej neľahkého detstva a vždy ich vedela podať veľmi zaujímavou formou, až sme otvárali oči. Pri práci si stále pospevovala rôzne mariánske piesne a spievať naučila aj nás ešte ako malých chlapcov. Mala ohromný rozprávačský talent a vždy vedela situáciu výborne vygradovať a doslova vyhrať.
Pre moju rodinu bol vždy najväčší dar, keď sme počas dovolenky, vracajúc sa zo zahraničia, mohli stretnúť mamu, starú a prastarú mamu živú. Vždy sa vedela tešiť z našich úspechov, vystískať svojich vnukov a pravnukov.

Ak to nebudeš považovať za pokus dostať sa do tvojho súkromia, mohol by si nám prezradiť, koľko máš deti a vnukov a ako sa dá rodinne žiť toľké roky v zahraničí. Máš nejaký „recept“ na šťastné manželstvo?

Nie, nebudem to považovať za vstup do súkromia. Ja som štátny zamestnanec a popísalo sa o mne už veľa.
Na manželstvo tiež recepty nedávam, pretože by nemali univerzálnu platnosť. Pritom recept je asi jednoduchý – nájsť si partnera, s ktorým si rozumieme, no a potom vzťah spečatiť pred Bohom a svedkami. Ja som tento „úkon“ urobil ešte ako študent a ide to.
Nepoznám manželstvá, v ktorých by občas nekrípalo, aj u nás to nie je inak, ale vždy sa nájde konsensus a jeden ustúpi. V tejto súvislosti si spomínam na jeden zo svadobných telegramov, ktorý sme dostali: „Žite tak, aby vám ľudia závideli!“ Aké jednoduché.
Moja žena je vzdelaná, inteligentná a veľmi pracovitá osoba, ošľahaná vyše štyridsaťročnou spoločnou domácnosťou a „zocelená“ zahraničnou službou. Veľmi dobre vie, o čo v živote ide. Výchova detí bola na jej pleciach, preto v zamestnaní požiadala o zníženie pracovného úväzku na polovicu. Keď moje deti vyrastali, začal som pracovať v Prahe a sťahovať celú rodinu som tam nechcel. Obaja sme vždy dbali o to, aby deti vedeli, že majú otca, nielen tým, že sa k nim občas prihlási, poprechádza sa s nimi cez víkend, prípadne sa s nimi ukáže na verejnosti a inak sa o nich nestará. Takí „otcovia “ nie sú zriedkavosťou ani teraz. Mne išlo hlavne o to, aby som nielenže dokázal finančne zabezpečiť ich živobytie, ale myslel som aj na budúcnosť. Aj keď má manželka iba symbolický dôchodok, všetky naše deti majú vysokoškolské vzdelanie a slušne sa uplatnili v živote, za čo jej patrí úprimná vďaka.
V zahraničí vo funkcii „pani veľvyslancovej“ niet času na zbytočné extempore. Povinností je neúrekom a všade, kde sme doteraz boli, manželka sa naviac jazykovo zdokonaľovala (angličtina a španielčina), a keď sme si ešte „pribalili“ aj vnukov či vnučky, opäť bola nútená ich paralelne pripravovať do slovenskej školy, a preto nikdy nezaháľala. A naši vnuci s vnučkami nás vždy nielen povzbudzovali, ale cítili sme sa medzi nimi mladší. Boli s nami v Grécku, Zimbabwe a Španielsku. Vnučka Lucia, ktorá je teraz už gymnazistkou v Levoči, mala ešte ako päťročná príležitosť byť so mnou počas odovzdávania poverovacích listín u prezidentov Zimbabwe a Malawi a cestovala so mnou aj do Zambie, Mozambiku a Juhoafrickej republiky. Napokon, moju fotogalériu si mohla vidieť v rezidencii v Madride.
Manželka Mária je absolventkou Farmaceutickej fakulty UK v Bratislave a zdravotníctvo prilákalo aj naše dve staršie deti (sú lekári) a ostatní dvaja sú absolventmi práva a žijú v USA.
Vnuci tiež vedia, čo je diplomacia, pretože mali možnosť navštevovať školy aj v cudzine (Grécko, Zimbabwe a Španielsko). Najstarší Maroš je poslucháčom Furman University v Južnej Karolíne (USA), jeho mladší brat Samuel so sestrou Mimi študujú na strednej škole vo Veľkej Británii a najmladšie vnučky Lucia a Martina boli s nami rok a pol v Madride.
Dohliadal na to, aby sa nielen moje deti, ale aj vnuci dobre naučili aspoň jeden svetový jazyk. Nie vždy som sa stretával s ich pochopením, ale nepresvedčili ma o opaku. Vyšlo to a ja viem, že to nebola zbytočná investícia. Môžem právom povedať, že som na svoje deti a vnukov hrdý.

Hovoríš s hrdosťou o svojich deťoch, ktoré dosiahli pekné úspechy, ale ani jedno z nich nekráča v tvojich šľapajach. Prečo asi?
Musím sa priznať, že aj mňa to trochu mrzí, ale nikdy som nechcel určovať, akou cestou sa majú uberať moje deti. Pamätám si však, že u najstaršieho syna Marcela, ktorý je teraz lekárom–konzultantom vo Veľkej Británii, som predsa len akési korektúry do jeho budúcej profesnej orientácie vniesol. Ako gymnazista chcel totiž študovať dramaturgiu alebo slovenskú a anglickú literatúru. Povedal som mu, písať môžeš aj ako lekár, po anglicky sa musíš tiež naučiť a literatúra môže byť aj potom tvoje hobby. Poslúchol, prihlásil sa na vojenskú medicínu do Hradca Králové a teraz je dobrým lekárom, ale literatúra ho stále zaujíma, a keď je príležitosť, spoločne navštevujeme predajne či antikvariáty s knihami a kníhkupci si nás nevedia vynachváliť.
Z dvojičiek staršia dcéra Dagmar sa často hrávala s mamou v lekárni a myslím si, že lekárkou chcela byť už od detstva. O päť minút mladšej Jane sme hľadali školu, kde by ju nemordovali s matematikou, a preto do úvahy prišlo právo.
Najmladší syn Martin, ktorý už ako sedemročný pricestoval s nami do Indie, najviac vedel, čo je diplomacia, pretože bol ako víťaz rôznych športových súťaží miláčikom veľvyslanca.
Vrátili sme sa domov. Čas plynul, zmenil sa spoločenský systém a s tým prišlo aj striedanie kádrov na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Mňa osobne síce lustrácie nediskvalifikovali, ale človek ako štátny úradník, ktorý musel predtým „slúžiť“ aj bývalému režimu, si nebol vtedy celkom istý, dokedy v diplomacii zostane. Aj mne poniektorí kvázidemokrati po zmene režimu trochu vyčítali štúdium na Diplomatickej akadémii v Moskve, ktoré si asi poplietli so straníckymi, vojenskými a bezpečnostnými školami. Ale to tiež patrilo k prejavom demokracie.
Zmena režimu Martina, v tom čase gymnazistu, zastihla doma. Mohol študovať v zahraničí a on po treťom ročníku levočského gymnázia vyhral konkurz na výmenný program do USA. Tu sa mu práve hodila angličtina, do ktorej som ho nútil a ktorú už vtedy slušne ovládal. Sám hovoril, že počas trinásťminútového rozhovoru s nejakou pražskou agentúrou sa ho rozhodli na štúdiá vyslať. V USA skončil strednú školu s maturitou a ako dobrý tenista, ktorý reprezentoval školu, dostal štipendium na vysokú školu. Skončil dokonca dve vysoké školy, oženil sa s našou najslávnejšou športovkyňou a plavkyňou Martinou Moravcovou a usadili sa v Amerike, kde teraz pracuje ako imigračný právnik (Dallas, Texas). No a tu moje nádeje zhasli. Pochybujem, že by mal ešte niekedy záujem o slovenskú diplomaciu.
Nádeje vkladám do vnukov a vnučiek. Zatiaľ s podobnou myšlienkou koketuje najstarší vnuk, ktorý študuje v USA, a aj najmladšej vnučke sa páči diplomacia. Uvidíme.

Čo by si poradil študentom zahraničného obchodu, prípadne ekonomiky?
Nielen študentom zahraničného obchodu, ale všetkým chcem odporučiť, aby efektívne využívali čas na vysokej škole a načerpali čo najviac vedomostí a aby si vytvorili aj akúsi metodiku do života, pretože škola im dá iba základy, s ostatným si musia poradiť sami. Dôležité je štúdium cudzích jazykov už počas pobytu na univerzite, pretože bez nich nemajú šancu presadiť sa za hranicami Slovenska, ba aj doma pri hľadaní zamestnania je znalosť cudzieho jazyka už pomaly podmienkou prijatia.
Viem, že súčasní vysokoškoláci sú šikovní mladí ľudia, ktorí si aj bez špeciálnych rád vedia nájsť „vzorec“, ako úspešne študovať, doučiť sa jazyk a popri štúdiu si ešte zarobiť i na štúdium. Dnes už hádam ani niet študentov, ktorí by boli finančne závislí od svojich rodičov (ale je ich, myslím, dosť, pozn. M. S.).

s Jánom Vaľkom sa zhovárala doc. PhDr. Marta Součková, PhD.