Prof. Eva Michaeli:  Ak má človek svoju prácu rád a má dobré podmienky na pracovisku, tak sa nezamýšľa nad pracovným nasadením

Prof. RNDr. Eva Michaeli, PhD. je prvou profesorkou slovenskej geografie. Plodné obdobie jej vedecko-výskumného, pedagogického a organizačného rozvoja prebieha už od v roku 1966, keď dostala ponuku pracovného miesta na Katedre geografie Pedagogickej fakulty v Prešove UPJŠ v Košiciach, kde aj od septembra 1966 nastúpila do pracovného pomeru, a ostala jej verná až doteraz, hoci s pozmeneným názvom pracoviska a rôznym funkčným zaradením. Profesorka, ktorá je známa svojím vysokým pracovným nasadením, si nenosí prácu domov, má rada turistiku, fotografovanie, literatúru faktu, cestovanie či divadlo a občas si rada vyjde aj na predvádzacie  mólo.

 

Pani profesorka, ste jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej geografie, ako ste sa dostali ku geografii, čo Vás motivovalo, že ste začali študovať práve tento odbor?

Pre spresnenie som profesorkou fyzickej geografie. Geografia sa stala mojím obľúbeným predmetom počas štúdia na Gymnáziu v Gelnici (vtedy JSŠ), vďaka osobnosti učiteľa, ktorý nás učil geografiu (vtedy sa tento predmet nazýval zemepis) a biológiu. Náš pán učiteľ bol absolventom učiteľstva zemepisu a biológie na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave a priniesol do našej školy nový spôsob výučby, ktorý nás veľmi zaujal, lebo bol odlišný od výučby iných predmetov. Zemepis a biológiu vyučoval na vtedajšej úrovni vedeckého poznania a myslenia a priblížil nám, aké je štúdium týchto predmetov na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, pravda, nie rozprávaním o svojom štúdiu, ale prístupom k vyučovacím hodinám, do ktorých vniesol ducha univerzitného štúdia. Náš pán učiteľ nám pripravil učebné texty z biológie (neboli učebnice biológie) aj z geografie. Spomínam si, že sme sa z nich v rámci biológie učili, aká krehká je hranica medzi živou a neživou prírodou, zoologický a botanický systém a v rámci zemepisu to bolo morfologické členenie Karpát na našom území (znie to neuveriteľne). Ráno o 7:00 hod. sme mali nepovinné hodiny zemepisu a biológie, ktoré boli dobrovoľné. Nikdy nás do ničoho nenútil a ani nemusel. Nepoužíval súčasné moderné didaktické metódy, ale kto vie a chce, spôsob ako naučiť si určite nájde a on bol v tejto oblasti majstrom, preto som sa po maturite prihlásila na Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave na štúdium geografie a biológie a nechcela som byť ničím iným iba stredoškolskou učiteľkou týchto predmetov. Výber bol tvrdý, z 200 prihlásených študentov zobrali 10, ku ktorým som patrila aj ja. Predpokladám, že dnes by taký pán učiteľ, ako bol náš, na gymnáziu nemohol pôsobiť, bol by možno nežiaduci, lebo bol náročný na seba a, samozrejme, aj na žiakov. Na univerzitné štúdium ma pripravil vynikajúco. V tom období na Gymnáziu v Gelnici platilo ešte jedno nepísané pravidlo, pre toho, kto chcel ísť študovať na univerzitu, bol z voliteľných predmetov „povinný“ latinský jazyk. Bola to iná doba a verím, že moje sentencie a spomienky neznejú staromódne.                        

Ako ste uviedli, prešli ste prísnym sitom a dostali ste sa medzi tých najlepších, ako si spomínate na Vaše vysokoškolské štúdium, ktoré ste absolvovali v hlavnom meste?

Bolo to náročné štúdium a mnohí moji spolužiaci opustili univerzitné štúdium už po prvom semestri, napr. na kombinácii geografia – matematika z 25 prijatých študentov štúdium ukončili iba štyria a z nás 10 biológov sedem študentov. Študovať na Prírodovedeckej fakulte UK znamenalo zvládnuť aj veľkú konkurenciu študentov z bratislavských gymnázií, ktorí sa nazdávali, že sú omnoho lepší ako my, ak to môžem tak povedať „plebejci z východného Slovenska“. V podstate moji spolužiaci na kombinácii geografie s biológiou boli iba Bratislavčania a študenti „vychýreného“ Gymnázia v Zlatých Moravciach, ktorého korene mali v tom čase veľmi blízko aj k profesorom a docentom geografie na Prírodovedeckej fakulte UK. Štúdium mi nerobilo problémy a musím povedať, že práve vďaka môjmu vynikajúcemu stredoškolskému učiteľovi (adaptácia na vysokoškolské štúdium nebola v mojom prípade potrebná). Počas štúdia sa vytvorila po treťom ročníku možnosť špecializovať sa iba v jednom študovanom predmete – neučiteľský smer. Vybrala som si geografiu. Študenti tejto špecializácie stratili možnosť pôsobiť na stredných školách, ale mohli pracovať vo výskumných ústavoch a pôsobiť na vysokých školách v príslušných odboroch ako vysokoškolskí učitelia. Okrem štúdia som si v Bratislave užívala aj možnosti, ktoré mesto ponúkalo v oblasti kultúry, najmä divadelné predstavenia a koncerty. Chodievali sme síce počas štúdia na strednej škole do Štátneho divadla v Košiciach, ale divadlá v Bratislave boli v tom čase obsadené tou najlepšou hereckou garnitúrou, akú kedy Slovensko vôbec malo. Boli to famózne zážitky.   

Študovali ste v Bratislave, čo Vás motivovali opustiť hlavné mesto a zamestnať sa v metropole Šariša?

Po ukončení štúdia v roku 1965 som vlastným pričinením získala pracovné miesto v Bratislave na výskumnom ústave Laboratórium pôdoznalectva v Bratislave u profesora J. Hraška (dnešné NPPC Výskumný ústav pôdoznalectva a ochrany pôdy v Bratislave). V tejto inštitúcii som pracovala iba jeden rok (prelom rokov 1965/1966), lebo mi prišla ponuka na pracovné miesto vysokoškolského učiteľa geografie z Pedagogickej fakulty v Prešove UPJŠ v Košiciach od pána docenta Jána Karniša, CSc., ktorý bol v tomto období vedúcim katedry geografie a zároveň dekanom fakulty. Hlavným motívom pre opustenie Bratislavy bola moja túžba učiť, prednášať na vysokej škole bolo pre mňa výzvou. Jednoodborové štúdium na UK v ostatných dvoch rokoch spĺňalo kvalifikačné požiadavky na toto pracovné miesto (pracovných príležitosti pre moju kvalifikáciu bolo aj v Bratislave veľmi málo). Nemôžem však zaprieť, som východniarka a nehanbím sa za to, východ je môj domov, ale brala som do úvahy aj to, že nemám súrodencov a moji rodičia ostali sami, ako aj fakt, že mesto Prešov malo vtedy relatívne priaznivé životné prostredie, čo mi imponovalo (možno je to profesionálna deformácia).    

Ste známa svojím vysokým pracovným nasadením, stíhate sa venovať aj voľnočasovým aktivitám? Prezraďte nám recept na to, ako sa dá skĺbiť pracovný život a zároveň mať chvíľu čas aj pre seba.

Ak má človek svoju prácu rád a má dobré podmienky na pracovisku, tak sa nezamýšľa nad pracovným nasadením. Vychádzajúc z faktu, že pôsobím v odbore, ktorý som študovala, a postupne som si svoju kvalifikáciu zvyšovala podľa požiadaviek určených pre vysokoškolských učiteľov, konštatujem, že mám v živote šťastie. Práca je dôležitou zložkou našej existencie a je prirodzenou súčasťou rytmu života. Pracovne zanietení ľudia sú často vnímaní ako tí, ktorí nemajú voľný čas na iné aktivity a nevenujú pozornosť odpočinku, športu či kultúrnym podujatiam. Môj recept na vyváženú štruktúru rytmu života spočíva v tom, že si nenosím prácu domov. Možno ostanem v niektorých dňoch v práci o niečo dlhšie, čo závisí aj od rozvrhu hodín (vyučovanie v  neskorých popoludňajších hodinách, ktoré mne napr. vyhovuje) a tým je deň uzavretý. Rytmus života, nie plán s kalkuláciou na hodiny a minúty. Je to akási forma našej existencie, ktorá sa skladá z troch rovín rozložených nad sebou a na každej z nich prebiehajú určité horizontálne procesy a vzťahy súvisiace s našou existenciou, ale zároveň sú tieto roviny spojené navzájom vertikálnymi vzťahmi a v konečnom dôsledku základná rovina je spojená s najvrchnejšou rovinou, rovinou nášho myslenia diagonálnym procesom (základnú rovinu môžeme pomenovať napr. telesná rovina, stredná rovina môže byť socioekonomická a najvyššia rovina je rovina myslenia, noosférická rovina nemateriálnych entít). Rytmus života súvisí s procesmi (resp. vzťahmi), ktoré pôsobia na rovinách a medzi nimi (modifikácia Bochumského modelu podľa Büttnera 1985, bližšie Matlovič 2006).                 

Dosiahli ste viacero významných vedeckých úspechov, ktorý z nich považujete za najvýznamnejší a pre Vás ten najcennejší?

Možno by som mohla povedať, že za najcennejší úspech považujem vydanie monografie s názvom: Georeliéf Hornádskej kotliny (2001), za ktorú som dostala cenu rektora Prešovskej univerzity v Prešove, prípadne článok v karentovanom časopise (2015), prípadne vypracovanie obsahu nového predmetu mikrogeografia a jeho zavedenie do študijného programu geografia na našej univerzite alebo niektorú vysokoškolskú učebnicu. Nazdávam sa, že to sú významné práce, ale ja si z mojich vedeckých úspechov cením najviac tie práce, ktorými som participovala na riešení praktických problémov, napr. na územno-plánovacej dokumentácii (Prešov – starostlivosť o základné zložky životného prostredia, koncepcia MÚSES, ekologická stabilita a zeleň), na Miestnom územnom systéme ekologickej stability obce Drienov, na výskume maloplošných chránených území (Sivá Brada, Čergovský Minčol), na výskume bývania v meste Prešov, na výskume priestoru so zámerom budovať jadrovú elektráreň v Kecerovciach. Boli to všetko práce, ktoré poslúžili spoločenskej praxi. Geografia je veda o priestore je to synergická a environmentálna vedná disciplína a územné a krajinné plánovanie a starostlivosť o životné prostredia sú postavené vo veľkej miere na jej vedeckých poznatkoch.  

Za úspech považujem tiež riešenie projektov Vedeckej grantovej agentúry MŠVVaŠ SR (VEGA) a Kultúrnej a edukačnej agentúry MŠVVaŠ SR  (KEGA) a Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV). Od roku 1994, kedy sa zmenilo financovanie vedy a výskumu (predtým to boli štátne výskumné úlohy v päťročnom cykle, vypracovala som ich 5), som bola nepretržite vedúcou projektu a zástupkyňou vedúceho projektu Agentúry VEGA a KEGA  pri MŠVVaŠ SR a v niektorých rokoch aj riešiteľkou projektov APVV.  V súčasnosti riešim dva projekty VEGA (v jednom z nich som vedúcou projektu, v druhom zástupkyňou vedúceho)  a som aj riešiteľkou projektu APVV.

Ktoré vedecké osobnosti z oblasti geografie Vás najviac ovplyvnili a inšpirovali počas Vášho pôsobenia v akademickej sfére? 

Prvú osobnosť som už uviedla v prvej otázke. Z ďalších to boli moji profesori na Prírodovedeckej fakulte UK, predovšetkým prof. RNDr. M. Lukniš, DrSc., prof. RNDr. P. Plesník, DrSc., doc. RNDr. Ľ. Mičian, DrSc. Predstavovali vedeckú špičku  slovenskej geografie. Boli to výnimoční ľudia, excelentní pedagógovia, brilantní znalci fyzickogeografickej štruktúry krajiny a zákonitostí jej diferenciácie. Vychovali celý rad doktorandov, z ktorých sú dnes mnohí už profesormi geografie, resp. príbuzných disciplín. Pôsobili na skromne vybavenej katedre, ale ich prístup k študentom bol výnimočný.

Istotne máte vytýčených viacero cieľov vo vedeckej oblasti, viete nám priblížiť Vaše ďalšie plány do budúcnosti?

Moje plány do budúcnosti sú skromné. Ten najbližší je získať ešte jeden projekt Vedeckej grantovej agentúry VEGA MŠVVaŠ SR za účelom mapovania banských, priemyselných, vodohospodárskych a ďalších antropogénnych foriem reliéfu v oblasti Stredného Spiša na styku Volovských vrchov a Hornádskeho podolia. Ďalej chcem dokončiť vysokoškolskú učebnicu Georeliéf a krajinná štruktúra a pripraviť v spoluautorstve dve štúdie do databázových zahraničných časopisov. 

Ďakujem za rozhovor 

Zhovárala sa Mgr. Anna Polačková, PhD.