RNDr. Jozef Voskár, tit. kanonik sa po maturitnom ukončení stredoškolského štúdia v Banskej Bystrici  rozhodol ísť študovať na Prírodovedeckú fakultu Vysokej školy pedagogickej v Bratislave, odbor biológia a chémia, s perspektívou stať sa stredoškolským profesorom, čo aj promočným aktom dosiahol. Dostal  najprv miesto na Gymnáziu v Lipanoch, kde pôsobil len krátko. Podobne krátko pôsobil aj ako metodik pre biológiu a chémiu v Krajskom pedagogickom ústave v Prešove. Vzhľadom na stále rastúci ideologický a protináboženský tlak odišiel zo školských služieb a išiel pracovať do Krajského ústavu štátnej ochrany prírody v Prešove ako odborný pracovník pre ochranu fauny. Tu jeho odbor biológie nadobudol viac vedecko-výskumný a prakticko-ochranársky charakter ako terénneho zoológa a ekológa. V prvých rokoch na menovanom pracovisku zároveň absolvoval aj rigoróznu skúšku v tomto odbore na Univerzite Komenského v Bratislave, kde obhájil titul doktora prírodných vied (RNDr.). Keďže tieň ideologického tlaku totalitného systému ho všade sprevádzal, nebol v tom čase členom žiadnych rád alebo grémií. Príroda bola preňho jediným slobodným pracoviskom. A vzhľadom na to, že sa už začiatkom 70. rokov postupne dostával pod tichý vplyv jezuitov, prijal do celej svojej činnosti i do svojho života ich rehoľné heslo: „Všetko pre väčšiu česť a slávu Božiu.“  V roku 1993 nastúpil na Gréckokatolícku bohosloveckú fakultu vtedy ešte vo zväzku UPJŠ v Košiciach. Po začlenení tejto teologickej fakulty do Prešovskej univerzity v roku 1997, pedagogicky na nej pôsobil do roku 2005, keď odišiel na aktívny odpočinok.

Počas totality si bol viac známy ako profesionálny ochranca prírody. Ako si sa vlastne dostal k duchovnému povolaniu?

V čase keď moja túžba po maturite ísť do seminára a stať sa kňazom bola zmrazená udalosťami 50. rokov (likvidácia kláštorov, diecéznych kňazských seminárov, likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, súdenie a zatvárane biskupov, kňazov a laikov a zriadenie jediného kňazského seminára pod kontrolou ateistického ministerstva kultúry), prišlo moje rozhodnutie hľadať životnú alternatívu. A tak „padol lós“ na štúdium prírodných vied. Ako ženatý muž a otec šiestich detí som napĺňal profesijný i rodinný život vo veľmi skromných materiálnych podmienkach, ale vo vnútornom pokoji, radosti a zároveň presvedčení, že životné kríže môžu ešte priniesť svoje sladké ovocie. Keď totalitný režim v období tzv. normalizácie opäť pritvrdil svoj tlak proti cirkvi, rozhárali sa stále viac ohne podzemných katakombálnych štruktúr náboženského života. K jezuitskému ohnisku som sa dostal aj ja a začala pre mňa desaťročná tajná príprava na kňazstvo. Opäť sa aj vo mne rozhorel oheň nádeje, že Boží plán stať sa kňazom sa naplní. A tak sa aj stalo. Opäť „pre väčšiu česť a slávu Božiu“. Diakonskú vysviacku som tajne prijal v roku nástupu sv. pápeža Jána Pavla II. na Petrov stolec a po roku som prijal tajne aj kňazstvo. Keďže môj pôvodný obrad bol rímskokatolícky, kňazstvo som mohol ako ženatý muž prijať po zmene obradu, ktorý mi udelil pápež Ján Pavol II. Tento cirkevnoprávny úkon ako kľúč ku kňazstvu ma zaväzuje k veľkej vďačnosti a láske k východnému obradu a k veľkej horlivosti v kňazskej službe.

Kňazskú vysviacku si prijal neverejne v katakombálnej cirkvi. Tento pojem je dnes pre mladú generáciu už takmer neznámy. Môžeš ho stručne vysvetliť?

V starom Ríme v časoch prenasledovania sa prví kresťania zhromažďovali v utajených podzemných priestoroch, kde čítali Božie slovo a slávili Eucharistiu. Boli to katakomby, kde aj pochovávali svojich mŕtvych a kde praktizovali svoj kultový život. Podobná situácia nastala za totalitného režimu aj v bývalom Československu, kde protináboženský ateistický tlak nadobudol bojový charakter s plánom likvidácie cirkvi. Na tieto mimoriadne podmienky v živote cirkvi zareagoval aj pápež Pius XII. vydaním mimoriadnych fakúlt, ktorými sa mohli riadiť utajené formy života cirkvi v katakombách, nakoľko normálne kontakty štátu s Vatikánom boli zmrazené. Vatikán bol považovaný za cudziu imperialistickú možnosť, s ktorou spolupráca sa považovala za špionážnu činnosť proti socialistickému zriadeniu. Fakulty pápeža Pia XII. umožňovali tajné svätenie biskupov, kňazov, budovanie rehoľných a laických spoločenstiev a tajných výchovných inštitúcií pre výchovu kňazov a rehoľníkov. Katakombálna cirkev nebola druhá cirkev oproti tej, ktorá žila na povrchu, ale bola iba utajená časť cirkevných štruktúr jednej katolíckej cirkvi v bývalom Československu. Pápež Ján Pavol II. v Prahe povedal: „Obidve časti trpeli a prinášali obete rôznym spôsobom s prijatím veľkých rizík zo strany tlaku cirkevných tajomníkov a všadeprítomnej ŠtB. Paragraf 148 – „Marenie dozoru štátu nad cirkvami“ v súdnych kauzách náboženských procesov bol na dennom poriadku. Odpor prostredia však, v ktorom sme aj v katakombách cirkvi žili, bol zdrojom pre upevňovanie našej viery, bol zdrojom veľkej radosti, horlivosti a odhodlania pre Krista trpieť a prinášať obety rôzneho druhu. V katakombách sme pochopili, že cirkev za 40 rokov totalitného systému prešla svojou veľkou katarziou a Duch Boží, ktorý ju aj v tomto ťažkom období riadil, ju posunul do nových kvalít. Ak nepochopíme, čo nám Boh chcel povedať za 40 rokov totality, znova si nájde spôsob, ako nám opäť vydrhnúť chrbty drôtenou kefou.

Po nástupe na Gréckokatolícku bohosloveckú fakultu v Prešove si rozvinul akademickú pedagogickú činnosť v odbore kresťanská filozofia. Ako si spomínaš na toto obdobie? Je filozofia tvojou životnou láskou?

Po všetkých útrapách utajeného štúdia a formácie som sa dal k dispozícii pri budovaní našej bohosloveckej fakulty v Prešove. Ako Kristus vzkriesený po útrapách Veľkého piatku, tak vstala aj naša fakulta, aby priniesla nový život plný dynamiky rozvoja. Do tohto budovania Kristus pozval aj mňa, „neobloženého titulmi spredu aj zozadu“, ako pomocníka ku veľkým mužom z katakomb cirkvi Mons. Krajňákovi a Mons. ThDr. h. c. Tóthovi, prodekanom našej fakulty. Všetky kapacity a vedomosti z utajeného štúdia som vkladal do budovania kvalít našej fakulty, ktorá už dnes má nepochybne svoj vysoký kredit. Nebola to len filozofia, ktorú som s horlivosťou prednášal, bola to i etika a bol to tiež môj profánny odbor biológie, ktorý ma inšpiroval ako prodekana pre rozvoj zaviesť ako na prvej teologickej fakulte na Slovensku výučbu environmentalistiky. Ako potomkovia týchto mojich pedagogických aktivít zostala na našej fakulte periodická edícia zborníka Theologos a tradícia kolokvií Disputationes quodlibetales. Všetko toto je súčasťou mojej životnej lásky budovať Kristovu cirkev pod jezuitským heslom „Ad maiorem Dei gloriam“.

V rámci eparchiálnej charity si pôsobil ako jej duchovný správca. Venovať sa ľuďom na periférii je viditeľným znakom Božej starostlivosti o človeka a dôležitým poslaním cirkvi, ako to učí aj súčasný pápež František. Dnes je veľa materiálnej i duchovnej biedy okolo nás. Ako môže cirkev pomôcť zmierňovať túto biedu?

Okrem štyroch rokov klasickej farskej pastorácie vo farnosti Renčišov (o. Sabinov) som bol celý svoj kňazský život posielaný k službe ľuďom na „perifériách“, čo som vnímal ako špeciálnu pastoráciu. Najprv to bola duchovná služba v nemocnici, potom služba väzenského kaplána, služba notára na cirkevnom súde v manželských kauzách nulity a tiež notára-aktuára v beatifikačných procesoch našich dvoch blahoslavených biskupov Gojdiča a Hopka. Ďalej služba v zbore konzultorov pre sídelného biskupa a nakoniec služba duchovného správcu eparchiálnej charity. Takmer všade bol potrebný osobný kontakt s ľuďmi, ktorých život vtiahol do zložitých ťaživých i bolestných situácií, kde právom očakávajú od nás prejavy sympatie, empatie, úprimnej pomoci a najmä pocit Božej blízkosti a Božej lásky. Ak s pokorou priznáme „Milosťou Božou som tým, čím som“, každý, s kým sa stretneme, by mal nadobudnúť presvedčenie, že je ešte niekto, kto mu Božiu lásku a dobrotu dá zakúsiť.

Jedným z globálnych problémov súčasného sveta je ohrozenie životného prostredia. Nie je to už len technický, ale najmä morálny problém dnešného konzumného štýlu života. Ako sa pozeráš na jeho riešenie, resp. na environmentálnu výchovu predovšetkým mladej generácie?

Už v raji zaznel Boží výrok, čo človek môže a čo nemôže urobiť. Ale pokušenie „budete ako Boh“ ho priviedlo k tomu, že začal robiť aj to, čo mu Boh zakázal. A táto prax z raja nadobúda stále väčšie rozmery až po súčasnosť, keď je ešte inšpirovaná konzumným životným štýlom a bezhraničnou slobodou, ktorou človek rozvracia prirodzený poriadok sveta. Výchova k rešpektovaniu Božieho poriadku v prírode musí začať už v rodine cez školskú výchovu až do spontánneho mravného konania každého jednotlivca. Kresťan musí byť vzorový typ človeka, ktorému Boh prikazuje prevziať zodpovednosť za stvorenstvo a za zdravé životné prostredie v tom najširšom slova zmysle. Vyzýva nás k tomu aj dlho očakávaná encyklika Laudato si‘, ktorú celému svetu daroval terajší rímsky pápež František. Príkladný morálny vzťah nielen dobrého kresťana, ale každého človeka na tejto zemi nám ukázal patrón ochrancov prírody a životného prostredia sv. František Assiský. Vzťah človeka ku stvorenstvu a životnému prostrediu je predovšetkým morálnym problémom, preto jeho výchova musí prechádzať cez pokánie k novým správnym postojom človeka 21. storočia. Táto profánna oblasť môjho niekdajšieho povolania dostala svoje miesto aj v službe kňaza, keď som sa stal členom subkomisie KBS pre environmentálnu výchovu, ktorej predsedom je práve náš o. arcibiskup a metropolita Ján Babjak, veľký kancelár našej teologickej fakulty PU.

Ak môžem byť trošku osobný, tak prezradím, že pri stretnutí s tebou cítiť ľudskosť. Aké sú podľa teba zdroje formovania integrálnej ľudskosti?

Svätý Otec František už viackrát adresoval nám kňazom výzvu k ľudskosti, byť človekom medzi ľuďmi. Ak sa nám to ako-tak aj darí, v pokore si musíme položiť otázku, ktorú nám všetkým adresoval sv. Pavol: „Čo máš, človeče, čo by si nebol dostal? Tak čo sa chvasceš?“ A tu aj ja s určitosťou viem, že to platí aj pre mňa, jedného z posledných kňazov vychovaného v katakombách cirkvi v minulom storočí.

Zhováral sa:

doc. ThDr. Michal Hospodár, PhD.

GTF PU

Foto: archív RNDr. Jozef Voskár, tit. kanonik