Je rodáčkou z Prešova. Po ukončení základného vzdelania a absolvovaní gymnázia ukončila v roku 1988 aj vysokoškolské štúdium na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, a to študijný odbor učiteľstvo všeobecno-vzdelávacích predmetov aprobácie matematika a fyzika. Po ukončení štúdia niekoľko rokov pracovala ako učiteľka na strednej škole technického zamerania. Od roku 1997 pracuje na Pedagogickej fakulte PU v Prešove ako odborná asistentka na Katedre matematiky, neskôr Katedre matematickej edukácie, kde istý čas pôsobila aj ako vedúca katedry. Od roku 2008 pôsobí ako docentka a garantka na Katedre matematickej edukácie PF PU. Vo funkcii prodekanky pre vzdelávanie Pedagogickej fakulty PU pôsobila v rokoch 2011 až 2014, v súčasnosti je prodekankou pre vedu, akreditáciu a doktorandské štúdium PF PU.

V roku 1989 získala titul doktorka prírodovedy (RNDr.) v študijnom odbore učiteľstvo všeobecno-vzdelávacích predmetov – teória vyučovania matematiky na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, kde v roku 2003 absolvovala doktorandské štúdium vo vednom odbore 11-17-9 teória vyučovania matematiky. V roku 2007 sa habilitovala na PF PU vo vednom odbore predškolská a elementárna pedagogika.

Vo vedeckovýskumnej oblasti bola a je riešiteľkou viacerých grantových projektov a schém; pôsobí ako školiteľka doktorandského štúdia vo vednom odbore predškolská a elementárna pedagogika. Je členkou Vedeckej rady PF PU, pôsobila ako členka Akademického senátu PF PU, členka Rady vysokých škôl SR, neskôr ako členka Akademického senátu PU. Je členkou Jednoty slovenských matematikov a fyzikov pri SAV. Získala certifikáty z Dynamic Assessment, digitálnych kompetencií, Tvorby kurzov v elektronickom výučbovom prostredí Moodle. Reč je o doc. RNDr. Ivete Scholtzovej, PhD.

Pedagogická fakulta PU sa Vám, pani prodekanka, stala osudom pred viac ako dvomi desaťročiami. Ako by ste opísali svoju cestu na akademickú pôdu? 

Na PF PU v Prešove pôsobím od júla 1997, ale to nebol môj prvý kontakt s akademickou pôdou v Prešove. Moji rodičia sa zoznámili práve v prešovskom vysokoškolskom prostredí, kde obaja v tom čase pracovali. Matka pracovala v administratíve a otec, doc. PhDr. Michal Šutran, CSc., bol vysokoškolským pedagógom na pedagogickej, resp. filozofickej fakulte až do svojho odchodu do dôchodku. Mala som veľmi blízky vzťah so svojím otcom a často som s ním a za ním chodila „na fakultu“ – takto sme tomu doma hovorili. Ako dieťa som s ním a s „fakultou“ absolvovala  prvomájové pochody, víkendové lyžiarske zájazdy a ďalšie akcie, ktoré „fakulta“ organizovala pre svojich zamestnancov a ich rodinných príslušníkov. Neskôr som ako gymnazistka absolvovala výučbu/prax vo výpočtovom stredisku. V prvej polovici osemdesiatych rokov to bolo jedno z mála pracovísk v Prešove, kde to bolo možné. Po ukončení vysokoškolského štúdia na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach som deväť rokov pracovala ako stredoškolská učiteľka matematiky a fyziky na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Prešove. Boli to pekné roky, vždy na nich rada spomínam a do dnešných dní sa pravidelne stretávam s niektorými bývalými kolegyňami. Ale začala som pociťovať, že vyučovanie na strednej škole je v istom zmysle „stereotypné“, každý školský rok sa opakuje v tých istých intenciách. Keď sa v roku 1997 naskytla možnosť, prihlásila som sa do výberového konania na miesto vysokoškolského učiteľa na Katedre matematiky PF PU a vtedy sa začala moja „pracovná“ cesta na akademickej pôde.

Váš pedagogický profil je spätý s vyučovaním matematických disciplín, ktoré vždy vzbudzovali rešpekt. Čo Vás vo Vašom pozitívnom vzťahu k matematike najviac profilovalo? 

V prvom rade to bolo rodinné prostredie. Obaja moji rodičia, matka bola ekonómka a otec lingvista, sa síce profesionálne nezaoberali matematikou, ale vždy prezentovali pozitívny vzťah k matematike. To bol určite základ. Na základnej a strednej škole som matematiku vnímala ako predmet, ktorý sa nemusím učiť, išlo mi to samo, akosi prirodzene. Navyše som mala šťastie na dobrých učiteľov. Tými prvými boli pani učiteľky Matúšová a Kopuncová na prvom stupni základnej školy, u ktorých som vnímala pozitívny postoj k matematike. Mojou triednou učiteľkou na druhom stupni základnej školy bola učiteľka matematiky, pani Ema Stasselová, ktorú som nesmierne obdivovala ako človeka i učiteľa. Na gymnáziu bol mojím triednym profesorom tiež učiteľ matematiky, pán Ján Goliáš. Jeho „suchý anglický“ humor mi bol veľmi sympatický a vyučovacie hodiny matematiky s ním boli pre mňa príjemne strávenými chvíľami v škole. Takže trocha mojich predpokladov a veľa priaznivých vonkajších okolností ma nasmerovali k matematike.

A akým spôsobom sa usilujete motivovať svoje študentky a študentov k štúdiu matematiky? Musí sa človek s láskou k matematike narodiť alebo sa dá pozitívny vzťah k nej aj postupne vybudovať? 

Matematika je len jednou z mnohých disciplín, ktoré sú v obsahu štúdia v študijnom odbore predškolská a elementárna pedagogika. Nepochybne je ale dôležitá. Veď práve učitelia v materských školách a na prvom stupni základných škôl ako jedni z prvých sprístupňujú matematické poznatky deťom. Našim študentom vždy hovorím, že odborné poznatky sú nevyhnutné, pretože len na kvalitných základoch sa dá postaviť dobrý dom. Preto sa s mojimi kolegami na Katedre matematickej edukácie PF PU snažíme ukázať našim študentom, čo a ako by mali robiť v matematickej edukácii, aby výsledok bol čo najlepší. Verím, že sa nám to u väčšiny študentov darí, o čom svedčia pozitívne reakcie študentov na našu prácu, prezentované v anonymných anketách. Každý z nás sa narodí s určitými danosťami, ktoré mu odovzdali jeho rodičia. Neviem, či je medzi nimi aj láska k matematike. Som však presvedčená, že veľa závisí od prostredia, ktoré človeka formuje. Ak celospoločenské vnímanie matematiky bude negatívne, ak rodinné prostredie bude matematiku používať ako strašiaka, ak učitelia na akomkoľvek stupni školy nebudú pôsobiť v matematickom vzdelávaní pozitívnym spôsobom, potom sa nedá očakávať, že dieťa, žiak, osoba bude mať pozitívny vzťah k matematike. Podľa môjho názoru to ale nie je špecifická situácia iba pre matematiku. Pýtame sa, či majú dnešné deti, resp. mladí ľudia pozitívny vzťah napr. k slovenskému jazyku, dejepisu, telesnej výchove, chémii  atď. Obvykle nie, akosi to mnohých zaujíma iba pri matematike. Myslím si, že by úplne stačilo, aby mal človek k matematike rovnaký vzťah ako k iným disciplínam. Ak bude pozitívny, tým lepšie. A áno, som presvedčená, že do istej miery je možné tento vzťah formovať, lebo všetko, s čím sa v živote stretneme, nás istým spôsobom formuje.

Okrem pedagogického pôsobenia je Vašou pracovnou náplňou aj veda a výskum. Viem, že sa vedecky venujete otázkam inkorporácie diskrétnej matematiky do školskej matematiky, komparácii matematického vzdelávania na Slovensku a v zahraničí, ako aj matematickej gramotnosti a didaktickému využitiu IKT vo vyučovaní matematiky. Zaujímalo by ma, ktorá oblasť matematiky Vám je osobne i osobnostne najbližšia?

Je ťažké vybrať jednu oblasť. Všetky uvedené v istej etape môjho profesionálneho vedeckého života boli tými „najbližšími“. Venovala som im svoju pozornosť, svoje úsilie a priniesli mi veľa nových poznatkov. Asi však predsa je istá oblasť, ktorá je môjmu srdcu blízka, a to je kombinatorika, ktorá patrí do diskrétnej matematiky. Kombinatorika bola prvou oblasťou matematiky, ktorej som sa začala venovať vedecky v rámci doktorandského štúdia. Na elementárnej školskej úrovni je tak trochu „iná“ ako iné časti matematického učiva. Pri jej vyučovaní sa dá pekne ukázať prepojenie matematiky a reálneho života, pri riešení kombinatorických úloh bývajú často úspešní aj žiaci, ktorí pri riešení klasických školských úloh pocit úspechu možno nezažívajú, kombinatorickú problematiku vždy zaregistrujem aj vtedy, ak sa zaoberám inými oblasťami. Takže kombinatorika je tou mojou „srdcovkou“.

Spomínali ste, že po ukončení vysokoškolského štúdia ste takmer desaťročie pracovali ako učiteľka na strednej škole. Čím Vás táto skúsenosť obohatila vo vzťahu k Vášmu súčasnému akademickému uplatneniu? 

 

Pozícia učiteľa na strednej škole bola vynikajúcou skúsenosťou v mojom profesionálnom živote. Na tých deväť rokov dodnes rada spomínam. Pracovala som vo vynikajúcom kolektíve, zvlášť predmetová komisia matematiky, fyziky a chémie – to boli kolegovia, akých by som dopriala každému. Ako čerstvú absolventku ma na jednej strane prijali ako rovnocenného partnera a na druhej strane boli vždy ochotní pomôcť, poradiť. A ja som sa s nimi bez rozpakov radila a učila som sa od nich. Táto skúsenosť ma ovplyvnila natoľko, že je pre mňa veľmi dôležitá spolupráca s kolegami. Vo všetkých pozíciách, ktoré som zastávala a zastávam na fakulte – tajomníčka katedry, vedúca katedry, prodekanka pre vzdelávanie, prodekanka pre vedu, akreditáciu a doktorandské štúdium – sa snažím spolupracovať s kolegami tak, ako som sa to naučila na mojej prvej pracovnej pozícii, t. j. rešpektovať sa navzájom a pomáhať si.

Oľutovali ste niekedy, čo i len na okamih, že ste svoj život zasvätili matematike, logike a vzdelávaniu?

Nie, nikdy som to neoľutovala. Matematika a jej učenie ma stále baví. A s úsmevom hovorím, že celý svoj život chodím do školy. Ešte ma to neomrzelo a verím, že ani v blízkej či vzdialenejšej budúcnosti neomrzí.

Je o Vás všeobecne známe, že ste pedant a detailista. Boli ste takou od detských čias, alebo sa táto osobnostná črta u Vás vybrúsila až vekom a životnými skúsenosťami?

Ja by som o sebe nepovedala, že som pedant a detailista. Poznám kolegov, ktorí sú v tomto zmysle ďaleko predo mnou. Ale určite mám rada vo veciach systém a poriadok. Bola som v detstve „poriadna“, všetky povinnosti som si plnila v maximálnom režime. Moja mama do dnešných dní s úsmevom spomína, že ak bolo treba niečo do školy, „otravovala“ som dovtedy, kým som všetko nemala pripravené. Takže tá systematickosť bola asi vrodená. Vekom som sa skôr trochu pokazila. Ja sama to vnímam tak, že ma „život naučil“ a stala som sa tolerantnejšou k svojmu okoliu aj sama k sebe. Je však  pravda, že mám rada veci pod kontrolou a v práci sa snažím byť dôsledná. Vždy myslím na to, ako veci urobiť racionálnejšie, lepšie a predchádzať chybám. Napĺňa ma, ak sa veci vydaria a všetci spoločne máme dobrý pocit z kvalitne vykonanej práce.

Nad vzdelávacou oblasťou matematiky, fyziky a techniky sa posledné roky na Slovensku stále viac zmráka. Ako to s nimi do budúcnosti vidíte zo svojho uhla pohľadu? Veríte v reštart týchto oblastí medzi mladou generáciou?

Ja si nemyslím, že by situácia v súčasnosti bola významne iná ako v minulosti. To len prístup k stredoškolskému, resp. vysokoškolskému vzdelaniu bol v minulosti viac regulovaný, a teda nie všetci mladí ľudia študovali vždy to, čo chceli, ale niektorí to, čo mohli. To na jednej strane. Na druhej strane bol svet v istom zmysle jednoduchší, nebolo toľko rôznorodých podnetov a možností ako dnes. Pamätám si, že ako žiaci gymnázia sme veľmi „nešpekulovali“ nad tým, čo a prečo sa učíme, jednoducho sme sa učili, lebo sa to od nás očakávalo. Dnešní mladí ľudia sú v tomto zmysle slobodnejší, viac hľadajú to, čo ich zaujíma, mnohí nie sú ochotní namáhavejšie pracovať. Nie som pesimista – matematika, fyzika a technika si aj v budúcnosti nájdu „tých svojich“. Nie som však ani veľký optimista, takže sa nedomnievam, že nastane nejaký reštart záujmu o tieto oblasti medzi mladou generáciou. Ako realista to vidím na ustálený stav.

A čo Váš mimopracovný čas? Ako vo chvíľach osobného voľna najradšej oddychujete a „dobíjate baterky“? 

V prvom rade som čitateľ. Je to moja najobľúbenejšia činnosť. Čítam nesmierne rada, čokoľvek – kedykoľvek – kdekoľvek. Žiadna iná činnosť mi neprináša toľko radosti. Zvyknem hovoriť, že neviem, čo je to nuda, kniha je vždy k dispozícii. Ako dieťa som sa aktívne venovala športovým aktivitám, neskôr v mladosti a dospelosti som športovala rekreačne. V posledných rokoch som však športovanie zanedbala. Som však nadšený športový fanúšik. Pokiaľ mám možnosť, sledujem športové prenosy – krasokorčuľovanie, atletiku, hokej, tenis, hádzanú, cyklistiku atď. Perfektne sa pritom odreagujem, obdivujem športovcov. 

Na záver ešte jedna otázka: Ako by ste, pani prodekanka, jednou vetou zastrešili svoj pohľad na život, resp. Vaše životné krédo?

 „Oplaci še žic“ – takto to v šarištine raz sformuloval a často to pri rodinných stretnutiach opakuje môj ujo Kamil a ja s ním absolútne súhlasím. 

Zhováral sa:

Mgr. Radoslav Rusňák, PhD.

PF PU

Foto: Mgr. Martin Dzurilla, PhD.