01.04.2021

Veľkonočné posolstvá

Autor: Redakcia


Vôňa nového života...

Prichádzajúca jar prináša so sebou bohatú nádielku rôznych vôní. Dotyky slnečných lúčov po
mrazivej zime pozývajú a prebúdzajú k novému životu cele stvorenie, ktoré pri svojich prvých nádychoch vydáva osviežujúcu vôňu. Táto jarná parfuméria pôsobí vždy povzbudivo nielen na vnútro a myseľ človeka, ale aj na jeho telo. Preto už od dávnych čias si ľudia príchod jari sprítomňovali rôznymi nábožensko-pohanskými rituálmi, ktoré symbolizovali víťazstvo života nad smrťou. Avšak vôňa života bola vždy prehlušená vôňou smrti, ktorej všetko živé podliehalo.

Do tohto kolobehu zomierania a prebúdzania sa k životu, ktorý tak bolestivo a dôverne poznáva i dnešný svet v stave pandémie, prichádza radikálny zásah veľkonočného rána, novej a trvalej skutočnosti nádeje života. Po Veľkom piatku, z ktorého dýcha vôňa smrti, vôňa nenávisti, zla, bičovania, hnevu a súdu, prichádza zlomová udalosť, s ktorou nikto nepočítal. Drahé voňavé masti v rukách veľkonočných žien tuto pravdu len potvrdzujú. Včasráno chceli ukončiť dielo, ktoré vykonala v živote ich Majstra smrť. Prichádzajú k zatvorenému hrobu, aby pomazali a tak si uctili mŕtve telo. Voňavé veci, hoci mali vysokú cenu a mali prejaviť vysokú úctu, hoci boli posledným protestom proti moci smrti, nemohli prehlušiť jej vôňu. Vonne masti boli symbolickým pokusom zúfalo zadržať to, čo sa zdalo neodvratným. So vzkriesením teda vo veľkonočne ráno nikto nerátal.

Každý človek sa nejako snaží bojovať so smrťou. Ak sa mu to nedarí, tak aspoň túži vytvoriť nejaký kontrast skrze omamnú vôňu vecí, ktorých sa tak ťažko v živote vzdáva. Mnohí kráčame v živote s masťami, skrze ktoré sa snažíme ak nie zvíťaziť, aspoň prehlušiť pach smrti. Mnohých omámila vôňa peňazí, moci a slávy natoľko, že zabudli na skutočnosť, že ich cesta života vedie tak ako cesta veľkonočných žien – k hrobu. 

Koľkokrát až pri hrobe zisťujeme, aká krátkodobá je vôňa pominuteľných vecí Niekto žije ako narcis, ktorý nevidí Boha ani potreby blížnych a vonia mu všetko, čo je dobré len preňho. Narcisov hrob je veľakrát zarastený a opustený, lebo jeho život bol hrobom vzťahu k blížnemu. Bez vzťahu lásky, dôvery, bez obetavosti, bez radosti sa život podoba zapáchajúcemu hrobu, ktorý je navyše zavalený kameňom neprístupnosti. Kameň zo záhrady, v ktorej sa odohralo Kristovo vzkriesenie, je aj pre nás obrazom tých mnohých kameňov v našom srdci, ktoré nás blokujú a bránia nám žiť. Často v srdci leží kameň práve tam, kde by sa niečo rado predralo na svetlo života. Tie kamene majú rôznu podobu aj rôzne veľkosti – kameň žiaľu a beznádeje, kamene úzkosti, trápenia, bolesti, choroby, neschopnosti prijať seba samého. Na to, aby nastalo vzkriesenie, je potrebne odvaliť kameň. Kto odvalí tento kameň? Kto ma moc to urobiť? To, čo slabému človeku je nemožné, tam zasahuje Božia moc. Moc, ktorá šíri vôňu nového života. Božia ruka namixovala nový parfum života, ktorého tajomstvo spočíva v otvorenosti vzťahov – k Bohu a blížnym. Kristus povstal, bol vzkriesený slávnou mocou Otcovou. Vôňa strachu a obáv sa mení na istotu. Strach zo smrti na istotu  večného života, smútok na radosť, sklamanie na pocit bezpečia, odmietnutie na prijatie, uzavretosť na otvorenosť. Život nie je cesta k hrobu, ale je cestou k živému Bohu. A na tejto ceste má rozvoniavať aróma lásky a pokory. Akú vôňu šírime okolo seba? Vôňu smrti či života? Prajem všetkým členom vedenia, pedagogického aj študentského zboru UNIPO, aby aj skrze vaše životy zaviala nová vôňa života v dnešných pohnutých časoch. 

Mgr. Peter Mihoč
biskup VD ECAV

Milí pedagógovia a študenti Prešovskej univerzity v Prešove,

príbeh Izraelitov, ktorí dostali od Boha prisľúbenie, že raz prídu do zasľúbenej zeme, nám v tomto období pripomína, že ani my nemáme rezignovať a strácať nádej v čase, keď prechádzame púšťou pandémie a nevieme, čo nás ešte postretne. 
Máme nádej, že sa to naozaj raz skončí, pretože Boh kráča s nami a iba On dokáže premeniť každé utrpenie na víťazstvo. Jeho dobrotivá prítomnosť a verné sprevádzanie nás napĺňajú vedomím, že s jeho požehnaním sa žije krajšie a hlavne zmysluplnejšie. Boží Syn Ježiš Kristus, ktorý premohol hriech a smrť a otvoril nám brány neba, nám sám na sebe dokazuje a pripomína túto Božiu dobrotu, vernosť a milosrdenstvo.

Prajem a vyprosujem vám všetkým i vašim rodinám požehnané veľkonočné sviatky!
 Mons. Bernard Bober   
arcibiskup metropolita

Končí sa doba Veľkého pôstu, blíži sa sviatok Christovho Zmŕtvychvstania a mne prichádzajú na um slová z knihy proroka Izaiáša: „Mŕtvi sa prebudia a vstanú tí, čo sú v hroboch! Zaplesajú tí, čo sú v zemi: veď rosa od Teba je pre nich liekom, no zem bezbožníkov padne. Iď, môj ľud, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere: skry sa nachvíľu, nakrátko, kým neprejde Hospodinov hnev“ (Iz 26, 20).

Akokoľvek ťažká je doba, ktorú prežívame, mnohým z nás pomohla zamyslieť sa nad rutinou svojho každodenného života a pochopiť, aké vzácne a výnimočné sú okamihy, ktoré sme doteraz považovali za všedné a samozrejmé. Počas strastiplného roka boja s pandémiou sme museli prehodnotiť svoj doterajší spôsob myslenia a správania, svoje hodnoty a postoje, priority a ciele.
Nám kresťanom tento rok pomohol znova si uvedomiť, aké dôležité miesto má v našom živote viera. Ako snáď nikdy predtým sme mohli pocítiť, prežiť a pochopiť, že práve viera je nevyčerpateľným zdrojom síl a nádeje v čase choroby a ohrozenia života. Je vzácnym kompasom, pomáhajúcim nájsť východisko z tých najzúfalejších a najbeznádejnejších situácií.

Blízki, o ktorých sme kvôli zákernej chorobe prišli, nám bolestne pripomenuli, aký vzácny a krehký je ľudský život. Ale zároveň pre nás dostali nový rozmer slová apoštola Pavla: „Christos vstal z mŕtvych ako prvotina tých, čo zomreli“ (1 Kor 15, 21). A preto: „Ak veríme, že Iisus zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh i tých, čo zomreli, skrze Iisusa privedie spolu s ním“ (1 Sol 4, 14).

Nech nám i tohtoročné oslavy sviatku Christovho Zmŕtvychvstania znova pripomenú, že Mojžiš vyviedol židovský národ z egyptskej poroby do slobody života v prisľúbenej zemi a Christos – Pomazaný Spasiteľ – celý ľudský rod z hlbín podsvetia a otroctva smrti do radosti večného života v nebeskej vlasti. CHRISTÓS VOSKRÉSE!

† Rastislav
arcibiskup prešovský,
metropolita českých krajín a Slovenska

Vážený pán rektor, všetci pedagógovia a nepedagogickí zamestnanci a drahí študenti Prešovskej univerzity,

veľkonočné sviatky sú najväčšími sviatkami kresťanov, pretože v nich oslavujeme Ježišovo víťazstvo nad smrťou. Vo svojej Pasche nám Kristus daroval večný život. Dal nám to, čo sme nemohli získať vlastnými silami. Preto sv. apoštol Pavol píše: „Smrť pohltilo víťazstvo“ (1Kor 15, 54). A v Liste Hebrejom čítame, že Ježiš „smrťou zničil toho, ktorý vládol smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2, 14 – 15).
 
V tejto ťažkej dobe pandémie je veľa ľudí, ktorí sú už naozaj unavení v boji s chorobou, či už vlastnou, alebo pri záchrane iných, unavení aj z obmedzení, trápi ich strata práce a finančného príjmu, sú naplnení smútkom a beznádejou, veľa ľudí zomiera. Ba mnohí zomierajú aj duchovne, rezignujú a strácajú zmysel života, sú bezradní, nemajú pevnú pôdu pod nohami, ocitajú sa doslova v tme. Aj do tejto našej bytostnej smrti chce vojsť Boh Ježiš Kristus a svetlom svojho vzkriesenia ožiariť všetky temnoty. On má tú moc! Vo svojej Pasche prechádza naším životom, aby nám dal nádej, pozýva nás znova uveriť v jeho prítomnosť v našom živote, že nás ani v týchto ťažkých chvíľach neopúšťa. 

Preto Vás pozývam, aby sme uverili v jeho víťazstvo nad našou smrťou, nad každou temnotou, ktorá nás chce zlomiť, zničiť a obrať o večný život. Niet radostnejšej správy, ako je tá, ktorú oslavujeme a sprítomňujeme vo veľkonočných sviatkoch: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“ 

Žičím vám a vyprosujem požehnané sviatky Paschy, nech Kristovo zmŕtvychvstanie zažiari v našom živote a dá nám novú nádej!  

Christos voskrese! Voistinu voskrese!

vladyka Ján Babjak SJ
prešovský arcibiskup metropolita Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku