Prof. PhDr. Karol Horák, CSc., je slovenský prozaik, literárny a divadelný vedec, vysokoškolský pedagóg, no predovšetkým jeden z významných súčasných slovenských dramatikov. Jeho hry uviedli slovenské i zahraničné divadlá (SND Bratislava, DAB Nitra, Divadlo SNP Martin, ŠD Košice, DJZ, DAD Prešov, DJGT Zvolen, divadlá v Miškovci a Ústí nad Labem atď.). Patrí medzi významných tvorcov pôvodnej slovenskej drámy, je autorom vyše dvadsiatky pôvodných auditívnych diel. Za svoju tvorbu získal viacero ocenení, vydavateľských cien, prémií Slovenského literárneho fondu, prémie za rozhlasovú a televíznu tvorbu (napr. v roku 2010 Cena predsedu Národnej rady Slovenskej republiky za rozvoj kultúry a humanitného vzdelávania, Rád Ľudovíta Štúra II. triedy od prezidenta Slovenskej republiky za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR etc.). V súčasnosti ešte stále aktívne i organizačne pracuje na Prešovskej univerzite v Prešove s viackrát zdôrazňovaným zámerom – udržať na fakultách a vysokých školách tvorivého ducha, ktorý bol vždy vlastný mladej generácii budúcej inteligencie.

V ostatných deviatich mesiacoch sa opäť roztrhlo vrece s ocenením vašej umeleckej práce... (Krištáľové krídlo, Cena kritiky AICT a Cena Slovenského literárneho fondu za mimoriadny prínos v oblasti divadla a literatúry) a v širších kontextoch aj publikácia v Slovarte K. Polák – K. Horák Hovory o divadle. Neuveriteľné 55. výročie festivalu Akademický Prešov (27. – 30. 9. 2021) je tiež možným impulzom na retrospektívnu reflexiu.

Chápem to ako súčasť určitého bilancovania svojej činnosti zhruba za šesťdesiat rokov mojej práce na Prešovskej univerzite. Inak aj v týchto súvislostiach platí: „Každý si želá dlho žiť, ale nikto nechce zomrieť...“

Vo vašom štúdiu je evidentná orientácia na humanitné vedy.

Humanitný základ som získal v našej učiteľskej rodine. Doma sa vždy čítalo, vyrastal som s knihou aj s divadlom. Otec ako dedinský učiteľ robil ochotnícke divadlo, ja som hrával najprv v jeho bábkovom divadle, neskôr aj v divadle pre dospelých. Pravdou však je, že v období puberty som tieto aktivity brzdil, v mojom ponímaní divadlo bolo čosi netypické pre budúceho muža. Preto som sa počas gymnaziálnych čias venoval hlavne športu (futbal som hral roky závodne) a čitateľom som bol od nepamäti. 

Aká bola atmosféra na vtedajšej Filozofickej fakulte UPJŠ počas vášho štúdia?

Bola to rozhodujúca fáza v mojom živote. Filozofická fakulta v Prešove vtedy začínala, počtom nebola veľká, slovenčina aj ruština, ktoré som študoval, mali solídnu odbornú úroveň. V 60. rokoch minulého storočia nastupovala generácia mladých pedagógov, začínali tu Ján Sabol, František Andraščík, Imrich Vaško, Ferdinand Uličný, filozof Eduard Boris z Prahy. Nás študentov nebolo veľa, čo umožňovalo individuálne konzultácie s pedagógmi. 

Prečo v Prešove – Akademický Prešov (AP)?

V spomínaných rokoch fungovalo na FF Divadlo poézie, ktoré založili mladí asistenti z Katedry slovenského jazyka a literatúry, pričom pravidelná činnosť tohto súboru smerovala k prekračovaniu akademického rámca smerom k mestu a k prieniku na popredné československé divadelné festivaly. Sám som bol recitátorom hercom a neskôr i umeleckým vedúcim súboru, už ako odborný asistent. V roku 1966 toto teleso zvíťazilo na Celoštátnej prehliadke študentských divadiel v Hradci Králové s poéziou amerického autora Edgara Lee Mastersa Pahorok. Na Prešovskej univerzite sa divadlo hralo, malo teda svoj súbor i solídne divácke zázemie s pravidelnou dramaturgiou, a tak ministerstvo školstva ponúklo festival, ktorého prvé dva ročníky neboli úspešné v Nitre a Banskej Bystrici – Prešov na ponuku zareagoval pozitívne. Preto sa v roku 1968 uskutočnil 3. ročník AP so solídnym organizačným zvládnutím i diváckou responziou. Druhové dominanty prevzali: súťaž študentských divadiel, vlastná literárna tvorba, umelecký prednes, rétorika a neskôr aj umelecký preklad etc. – toto podujatie sa stalo neodmysliteľným fenoménom nielen akademického prostredia, ale aj súčasťou prešovskej mestskej kultúry.

Akú funkciu plní tento festival s bližším určením Súťaž umeleckej tvorivosti vysokoškolákov Slovenska?

Od začiatku to bola predovšetkým idea poskytnúť vysokoškolskej societe tvorivý priestor na kreatívne vyjadrenie svojej životnej filozofie prostredníctvom autentického generačného výrazu. Od začiatku pôsobenia AP bola evidentná aktívna reakcia študentov na túto ponuku, čo vyplývalo aj z poetiky divadla, ktoré nechcelo rozmnožovať priemernú úroveň mainstreamu, ale postupmi autorského divadla prezentovať svoj súčasný, neraz polemický životný postoj. Ten nachádzal rezonanciu aj medzi divákmi vysokoškolákmi. 

Neznie to príliš sofistikovane?

Možno... Ale núka sa fragment jedného z hodnotiteľov, ktorý vníma túto „bohumilú“ činnosť v širších filozofických súvislostiach – ako nám ho pomohla sprostredkovať členka bývalých ročníkov AP na základe pamätného zápisu zo svojho denníka: „Pôvodným žriedlom vnútorného života AP je hľadanie a radosť z neho. Výsledkom hľadania nemusí byť vždy nález – no žiadny skutočný nález, ani veľký, ani malý, bez neho nie je možný. Objaviť môže a dokáže iba ten, kto hľadá, koho hľadanie je výrazom životného postoja smerujúceho k novému. Jeho súčasťou je všetko to, s čím spájame mladosť otvárajúcu sa k novým horizontom, za ktorými sa nevedno čo skrýva – je ním kritickosť, rúcanie, revolta i odvaha stavať, tvarovať, formovať po novom. Možno práve toto – hoci v skrytých a azda aj v neuvedomených podobách – mali a majú v sebe tí, ktorí AP tvorili a udržujú v stave vysokej bonity.“ 

Aké boli ďalšie osudy festivalu v nasledujúcich desaťročiach?

Po úspešnom začiatku nastúpili normalizačné roky, keď sa programy AP museli schvaľovať a vznikali často problémy. Popredný bratislavský súbor Divadlo U Rolanda, v ktorom hrali osobnosti typu Ivan Hudec, Rudolf Sloboda a Peter Belan, uviedol upravenú Molierovu komédiu – otvorila sa opona a na javisku tesne pred tvárami funkcionárov, diplomatov, politických predstaviteľov sa objavili tri nahé mužské zadky spomínaných protagonistov. Bol to malér, vyšetrovanie... Odvtedy sa presadilo: za jednotlivé produkcie bola zodpovedná vysielajúca organizácia s administratívnym potvrdením. AP bolo riadené rektorátom, MŠ, mládežníckou organizáciou SZM, jeden rok ho organizovala FF a nasledujúci PDF. Viacero ľudí si na organizovaní AP urobilo kariéru, veľakrát ho organizovali aj ľudia, čo nemali nič spoločné s umením, trebárs politickí garanti zodpovední za podujatie z ideologického hľadiska. Podobný problém nastal aj s naším vystúpením s inscenáciou V ako Válek na Eurodráme´72 v Hamburgu. Bolo úžasné, že sme sa s našou prešovskou produkciou na tomto festivale nestratili, no na pozadí udalostí z roku 1968 sa nás na Západe automaticky pýtali, či je to podobenstvo o vstupe spojeneckých vojsk do Československa. Samozrejme, nie, nikdy som takýto typ divadla nerobil. Okolo inscenácie bolo veľa kriku. Pred zahraničným zájazdom prorektor pre ideovú činnosť na môj oznam, že potrebujeme písomný súhlas na vycestovanie súboru do západného Nemecka, zrúkol: „A co sebe myšlice, že Hamburg to Išľa kupeľe?!“ Miroslav Válek nám však písomný súhlas dal. No hneď po návrate z NSR domov náš súbor administratívne zrušili. Dva roky som umelecky s alternatívcami nepracoval. Súbor následne obnovil činnosť pod zmeneným názvom – Študentské divadlo SZM FF UPJŠ Prešov. Mládežnícka organizácia musela garantovať jeho ideovú stránku. Faktom je, že bez divadla som už od tých čias nevedel žiť. A v súvislosti s tým som si spomenul na jeden bonmot:  „V živote je taký okamih, keď sa otvoria dvere a vpustia budúcnosť“. To sa vzťahuje na skvelé roky súboru na prelome 70. – 80. rokov (Fragmenty, Živý nábytok, Tip-top biotop, Elementaristika a i.).  

Jednu zo svojich rozhlasových hier ste nazvali metaforicky Poetica axiologica. Ako sa táto koncepcia pretavila v umeleckej činnosti súboru?

Zrazu sa ukázalo, že skúsenosti zo športu, konkrétne z futbalu môžu byť kľúčom v osobitej poetike alternatívneho divadla študentov. Kondičné tréningy, rozcvičky, gymnastika, akrobatika a pod. tak nečakane súviseli s modernými postupmi európskeho divadla, povedzme s biomechanikou a fyzickým divadlom, takže estetika nášho súboru mala svojskú zážitkovosť. Kinetikou postáv a štylizáciou výrazu sa prekonávalo klasické divadlo prežívania a nahrádzalo ho autorské divadlo, budované na svojbytnom interpretačnom výkone osobnostného herectva konkrétneho mladého vysokoškoláka hrajúceho pre svojho generačného kolegu. No stále platila zásada, obzvlášť charakteristická pre študentský živel – homo ludens.

Bola s týmto typom umenia občas aj zábava?

Spätne možno aj. Nepredstieram, že mojou ambíciou bola tvorba kvalitného divadla vysokoškolákov na východnom cípe republiky, možno kvalitnejšom než v metropolách. Raz ma urazila totiž poznámka českého porotcu na festivale Wolkrov Prostéjov: „A v Prešově je fakulta? A filosofická?!“ Ja na to: „Áno. Už nám z Prahy aj telefóny zaviedli.“ Mojou ambíciou bolo aj cez divadlo dokázať, že v Prešove nežijú troglodyti. Neľutujem vynaloženú námahu, hoci to bolo na úkor mojej ďalšej umeleckej činnosti či rodiny.  Ale po rokoch práce, povedané s Pascalom: „Ak by bol nos Kleopatry kratší, zmenil by sa výzor sveta...?“

S čím teda súvisel fenomén AP v širších súvislostiach?

Súvisel s mimoškolskou výchovou umením a k umeniu, dôležitá bola participácia pedagógov na tomto procese. Učiteľ bol v tom čase takpovediac „trojjediný“ – jeho povinnosti sa týkali vedy, pedagogiky, ale aj mimoškolskej činnosti. Bolo zaujímavé, že z takýchto základov sa podarilo vytvoriť úspešné podujatie AP. Kvantita nie je vždy podstatná, ale keby predsa len – tak na AP sa zúčastnili tisícky účinkujúcich. Nie každý z nich sa stal profesionálnym umelcom, ale my  sme vyznávali heslo: „Hrou pripravujeme na život!“ A pre viacerých účastníkov AP predstavoval dôležité fórum umeleckej konfrontácie svojich pokusov v celoslovenskom kontexte, ale aj prípravou na pôsobenie v pestrom registri kultúrnych, napríklad mediálnych oblastiach. Na AP začínali okrem mnohých (vrátane študentov VaVD, ktorí stáli pri jeho začiatkoch, povedzme Štefan Kekely, Bohumil Socha, Vladimír Donner, Ivan Benko a ďalší) Boris Farkaš, Andrej Ferko, Ján Švantner, Zuzana Homolová, Ján Zambor, Igor Hochel, Peter a Marián Milčákovci, Juraj Heger, Karol Horváth, Silvester Lavrík, Peter Karpinský, Radoslav Passia, Ján Tazberík, Peter Himič, Jaroslav Rezník, Tibor Búza, Vladimír a Jozef Puchalovci, Eva Jenčíková, Ján Gbúr, Egon Tomajko, Michal Otčenáš, Miron Pukan, Peter Káša, Ľubomír Šárik, Marcel Forgáč, Viliam Klimáček, Veronika Šikulová, Jozef Palačšák a ďalší, ktorým sa ospravedlňujem, že som ich nespomenul. Účinkovala tu plejáda študentov VŠMU Bratislava s mimosúťažnými predstaveniami. Na AP pôsobili ako porotcovia aj poprední súčasní básnici, prozaici, dramatici, vysokoškolskí pedagógovia, teatrológovia, literárni vedci, publicisti. 

Aké boli ďalšie zložky programu AP?

Úsilie organizátorov smerovalo ku konfrontovaní domáceho divadelného kontextu s prezentáciou zahraničných špičkových alternatívnych divadiel na tomto festivale. Za tie roky hosťovali na festivale české, poľské, maďarské, španielske, anglické, francúzske, rakúske, ukrajinské, litovské a ďalšie divadlá. 

Veríte v zmysel tejto činnosti aj v súčasnosti?

Desiatky vysokoškolákov – nielen tých, ktorí sa každý rok zúčastnia na AP – sú v súčasnom kultúrnom marazme hrdinami s patinou donquijotstva. Usilujú sa prostredníctvom svojej kreativity v hodnotovo zrelatívnenom svete nájsť samých seba, pochopiť „skryté súvislosti vecí“. Náš festival sa vyše polstoročie nesie v znamení podnecovania kreativity vysokoškolákov, je postavený na entuziazme hŕstky organizátorov (za vehementnej podpory vedenia PU), ale hlavne na vôli účastníkov AP zažiť neopakovateľné dobrodružstvo tvorby, či už v priamom kontakte herec – divák, alebo v účasti na workshopoch, v rámci hodnotiacich seminárov vlastnej literárnej tvorby či umeleckého prekladu atď. 

Možno zaznamenať novú modifikáciu registra výchovno-vzdelávacieho a estetického pôsobenia v osobnom raste študenta vysokoškoláka na AP?

Áno. Sprostredkúva netradičné formy vzťahu herec – prijímateľ formou seminárov, konferencií, verejnými analýzami prezentovaných programov, čím aktívne formuje aj kritický diskurz divadla – to má svoj pozitívny dosah na prax. Popularizuje umeleckú tvorbu vysokoškolákov v médiách, čím propaguje aj mesto Prešov, jeho kultúru v celoštátnych reláciách. Spomenúť tiež možno lokalizovanie programov do urbánneho priestoru Prešova v intenciách pochôdzkového divadla, divadla na ulici, open air divadla site specific, performancie rozličného typu a pod. V spomienkach absolventov vysokých škôl sa objavujú reminiscencie na tých pár dní neopakovateľnej atmosféry AP, ktorá sa vďaka fenoménu tvorivosti dokáže vpečatiť do našej pamäti na mnoho rokov. Myslíme si spolu so Zamarovským, že jedine kultúra je v civilizácii kontinuálna, všetko ostatné sa mení. Z toho vychádzam a nechcem nič iné, než aby sa na vysoké školy vracal a pôsobil tvorivý duch, aby sa stali miestom konfrontačného fóra generácie budúcej inteligencie.

Na záver viacerých interview používate to vaše známe klasické motto: „Akokoľvek sa rozhodneš, oľutuješ.“ Je to axioma?

Možno jedna z viacerých. A čo tak Pasternakov: „Život prežiť, nie je poľom prejsť.“

Myslíte v Prešove?

Áno, aj. Ja som v Prešove od roku 1960. Bolo treba sa učiť. Dívať sa cez plece majstrom vedy i umenia. Učiť sa na vlastných chybách, nezatrpknúť, nenechať sa znechutiť, usilovať sa presadiť regionálny fenomén prešovizmu v konfrontácii s inými regiónmi, ba i inými etnickými kultúrami (jedna z najväčších satisfakcií za moju umelecko-vzdelávaciu prácu boli úspechy nášho súboru na zahraničných festivaloch, ktorých sme sa stali laureátmi, pričom jeho členovia dokázali v priamom kontakte s porotcami i účastníkmi podujatí prostredníctvom jazykovej znalosti obhájiť svoju koncepciu a erudovane sa vyjadrovať aj na margo pozrewe iných divadiel na festivaloch v Rakúsku, Francúzsku, Nemecku, Poľsku etc.).

A čo dnešok a budúcnosť?

Nie je jednoduché porovnávať prítomný stav s minulým. Škoda, že pozitíva toho minulého sa harmonicky neabsorbovali do súčasnej koncepcie, povedzme výchovno-vzdelávacieho a esteticko-umeleckého procesu v profilácii vysokoškoláka v mimoškolskej oblasti. Súčasný stav je neutešený, sociálne problémy viacerých vysokoškolákov ich nútia kombinovať štúdium s pracovným zaťažením, rovnako absentujú vysokoškolské kluby, prezentačné fóra na akademickej pôde a pod. Takisto tiež zdôrazňovanie pragmatického fenoménu mladými ľuďmi v ich vysokoškolskom pôsobení a v neposlednom rade takmer absurdný návrat brakovej kultúry, neraz mediálne rafinovanej, bráni mladej generácii dôslednejšie prehodnocovať mechanizmus zažívaného sveta v jeho duchovnej subtílnosti. Ale aby toto konštatovanie nevyznievalo traumatizujúco na rozlúčku ešte jedna básnikova sentencia: „Života bído a přece tě mám rád.“ 

Zhováral sa

PhDr. Miron Pukan, PhD.

Foto: Marcl Mravec, CCKV PU