16.12.2013

Medzinárodná konferencia "Sociálny kapitál starnutia – prítomnosť nikdy nestarne" spojená s otvorením výstavy Janusza Kirenka

Autor: Mgr. Anna Jašková

Na pôde Prešovskej univerzity (PU) v Prešove sa 29. 11. 2013 uskutočnila vedecká konferencia s medzinárodnou účasťou Sociálny kapitál starnutia – prítomnosť nikdy nestarne pod organizačnou taktovkou Inštitútu edukológie a sociálnej práce Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (IEaSP FF PU) a Centra pre edukáciu a výskum seniorov (CEVS), v spolupráci s Pedagogickou fakultou Univerzity Konštantína filozofa v Nitre (PF UKF), Instytutu Pedagogiki Uniwersytet Rzeszowski a Slovenskej sociologickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied (SSS pri SAV).

Konferencia sa konala pod záštitou dekana FF PU v Prešove, prof. PhDr. Vasila Gluchmana, CSc. Odborne ju garantovala prof. PhDr. Beáta Balogová, PhD. z IEaSP FF PU Prešove a doc. PaedDr. Ctibor Határ, PhD. z PF UKF v Nitre. Pre účastníkov a účastníčky bol príjemným prekvapením už samotný začiatok konferencie, o ktorý sa postarali talentované deti z Detského domova v Sečovciach so svojim programom. Vedeckú konferenciu oficiálne otvorila riaditeľka IEaSP FF PU v Prešove, prof. PhDr. Beáta Balogová, PhD.

Program konferencie bol v dopoludňajších hodinách členený do dvoch diskusných sekcií. Prvá panelová diskusia, ktorú moderovala doc. PhDr. Kvetoslava Repková, CSc. (IEaSP FF PU), niesla názov Teoretické kontexty sociálneho kapitálu starnutia. V hlavnom pléne zasadali prof. Janusz Kirenko (Inštitút pedagogiky Univerzity Márie Curie-Sklodowskej v Lubline ), prof. PhDr. Eva Žiaková, CSc. (Katedra sociálnej práce Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach), prof. PhDr. Viera Bilasová, PhD. (Inštitút filozofie a etiky FF PU v Prešove) a doc. PaedDr. Tatiana Matulayová, PhD. (Katedra sociálnych studií a speciálni pedagogiky, Fakulta prirodovӗdnӗ-humanitní a pedagogická, Technická univerzita v Liberci). V tejto časti panelovej diskusie nazerali odborníci a odborníčky na problematiku sociálneho kapitálu starnutia nielen cez prizmu sociálnej práce, ale aj psychológie, etiky a špeciálnej pedagogiky, čo dodalo tejto odbornej rozprave pridanú hodnotu - punc multidisciplinarity. Druhú časť panelovej diskusie na tému Praktické kontexty sociálneho kapitálu starnutia moderoval doc. PaedDr. Ctibor Határ, PhD. (PF UKF v Nitre), kde sa v hlavnom pléne predstavili doc. Mgr. art. Karol Medňanský, PhD. (Inštitút výtvarného a hudobného umenia FF PU v Prešove) Mgr. Emília Antolíková (riaditeľka Hornozemplínskej knižnice vo Vranove nad Topľou) a PhDr. Elena Pavluvčíková, PhD. (Inštitút psychológie FF PU v Prešove).

Po odznení hlavných príspevkov a odbornej diskusii sa predstavili spevácke zbory Canto Vero a Cantemus s klavírnym sprievodom. Popoludňajšia časť konferencie začala v priestoroch Univerzitnej študovne PU v Prešove, kde sa uskutočnila vernisáž výstavy prof. Januzsa Kirenka, ktorú hudobne odštartovalo akordeónové duo - Kamil Keselica a Patrik Bača (študenti katedry hudby Inštitútu výtvarného a hudobného umenia FF PU v Prešove, pod odborným vedením prof. Mgr. art. Ireny Medňanskej, PhD.).

Nasledovalo rokovanie v troch sekciách: Teoretické kontexty sociálneho kapitálu starnutia, Praktické kontexty sociálneho kapitálu starnutia a Vybrané otázky sociálneho kapitálu starnutia.

Na záver riaditeľka IEaSP FF PU, prof. PhDr. Beáta Balogová, PhD., zhodnotila priebeh celej konferencie a poďakovala všetkým prítomným, ktorí si so sebou odniesli domov aj malý predvianočný darček, vyrobený deťmi z Detského domova v Sečovciach, ktorý im bude pripomínať, že PRÍTOMNOSŤ NIKDY NESTARNE.

Tu a teraz. K výstave Janusza Kirenka

Michal Tokár

kurátor výstavy

Náš život neobyčajne obohacujú krásne veci a pocity z nich. Dovoľujú nám – v behu všedných dní a udalostí – na malý okamih sa zastaviť. Pre vnímavého a citlivého človeka sú aj prameňom poznania nových skutočností a hlavne zážitkov z nich. Takými si aj výtvarné diela. Treba však dodať, že výtvarné diela sú rovnako zaujímavé aj tým, že sú zdrojom poznania aj ich tvorcu. V prípade obrazov poľského maliara Janusza Kirenka, ktoré vystavuje v Univerzitnej knižnici Prešovskej univerzity v Prešove (29. november 2013 – 15. február 2014) bude pre nezasväteného milovníka umenia toto poznanie iste prekvapivé. Lebo on nie je profesionálnym umelcom, ale univerzitným profesorom (pedagogika) a akademickým funkcionárom.

Januzs Kirenko, rodák z Lublina (narodený 1954), v súčasnosti zastáva funkciu riaditeľa Inštitútu pedagogiky Univerzity Márie Curie-Sklodowskej v Lubline. Výsledky jeho vedeckej práce prezentuje 16 monografií, vyše 160 štúdií a odborných článkov. Za vedeckú, pedagogickú a spoločenskú aktivitu bol mnohokrát ocenený. Popri tejto profesijnej činnosti, ktorá je naozaj bohatá, píše ikony a maľuje obrazy. Výsledkami tejto práce sa prezentoval na početných výstavách doma (v Poľsku) i v zahraničí. V Prešove vystavuje už po druhýkrát (prvá v roku 2010). Okrem toho, že je pedagógom a maliarom, píše aj básne. Vydal dve básnické zbierky.

Vrátime sa však k vystaveným obrazom. Výtvarné artefakty každého tvorcu sú vizuálnym zhmotnením tepu jeho srdca a citlivosti rúk. U Janosza Kyrenka sú však výsledkom ochabujúcej motoriky a citlivosti svalov rúk. Lebo maliar je po celý svoj produktívny život telesne postihnutý (poranenie miechy v roku 1975) a mobilný iba na vozíčku. Touto informáciou iste kumuluje (u diváka) avizované prekvapenie, pretože ak sa pozeráme na jeho obrazy, nenachádzame na nich žiadne symptómy tejto zdravotnej ujmy. Zrejme aj preto, že jeho tvorivá aktivita je výrazne živená silou vôle a kázne. Ako by teória semiotiky nemala platnosť sebaprojekcie autora vo svojom výtvore. I to dokumentuje životnú potenciu Janosza Kirenka, jeho človečenstvo a majstrovstvo.

Vystavené obrazy sú na prvý pohľad ľahko čitateľné, pretože ich motívom je krajina – nami povedomá skutočnosť a ešte aj v perspektívnej projekcii. Ide teda o obrazy – ikonické. Ich významová rovina síce vychádza z ikonicity, ale ozajstná výpoveď spočíva v jej symbolike. Odborne povedané, obrazy sú ikonické symboly.

Ak prechádzame okolo nich, všimneme si, že na všetkých cykloch realizovaných akvarelom v kombinácii s hnedou rudkou je nápadný znak cesty. Ona v kompozícii obrazu dominuje. I keď človek nie je na obrazoch explicitne prítomný, koľaje poľnej cesty odkazujú na jeho prítomnosť. Cesta ako kultúrna stopa svojím esovitým pohybom vnáša do statickej obrazovej skladby naráciu, príbeh. Jej prológom je celý spodný okraj obrazu, aby na jeden dúšok vtiahla diváka na púť priestorom kompozície, viedla ho až kdesi na horizont. Ba tušíme jej pokračovanie za horizontom – symbolicky za horizontom našej pozemskej cesty, nášho pozemského bytia.

Dôležitosť poľnej cesty vo farebne monotónnych i chromatických akvarelových cykloch je zdôraznená aj svetlom: ona vysiela z obrazu na diváka vlastné svetlo. Vonkajšie, obraz osvetľujúce svetlo je tu iba v úlohe evokácie ilúzie objemu krajinných realít – krov, stromov. Vidíme, že aj svetlo ako vyjadrovací prvok vizuálneho umenia je na obrazoch Janusza Kirenka príznakové. Možno teda konštatovať, že z kľukatej cesty sálané svetlo vlastne symbolizuje (v kresťanskej kultúre) očakávanú posmrnú odmenu za strastiplnú životnú púť – jej epilóg.

Taká je naša interpretácia. A každý pozorný divák bude zmysel obrazových znakov interpretovať ináč. Názvy cyklov verzálkami latinskej abecedy (od A po F) doplnených poradovým číslom obrazu zo série nám pri recepcii veľmi nepomôžu. Práve polysemickosť (mnohoznačnosť) výtvarných znakov je imanentná ozajstnému umeniu.

Už sme spomenuli perspektívny plán. Uplatňuje sa v maliarstve od renesancie. Vďaka nemu zobrazený motív nadobúda ilúziu reálnej priestorovosti. Trojrozmernou projekciou zobrazených reálií na plošnom obraze sa prejavuje aj to, ako autor zvládol zážitok vlastnej telesnosti. Aspoň takto tvrdí teória.

V tejto súvislosti (pre vysvetlenie) bude vhodné prejsť k sérii i cyklom triptychov rozmernejších, farebne veľmi kultivovane maľovaných plátien olejom. Ide o zobrazenia – pohľady z vtáčej perspektívy na akoby kamerou priblížené výseky trávou prebujnenej (azda) lúky. Akoby z dožívajúcej trste trávy, odumierajúcej i k životu sa derúcej, či z vnútra zeme vyžarovalo rozptýlené svetlo. V ňom na fragmente stonky sa vynímajú vetrom kmásané hlávky domestikovaných kvetov. Túto „drámu“ umocňuje kompozícia na diagonále: skupinka niekoľkých kvietkov v ľavej dolnej časti šírkového alebo štvorcového formátu smeruje, či otáča sa v smere vetra, uhlopriečne k protiľahlému hornému, vizuálne odľahčenému okraju. Tento pohyb na diagonále evokuje stúpanie, zdvíhanie, teda perspektívu. Možno sa teda domnievať, že vitálne kvietky na fragmente stonky a evokácia životnej perspektívy vlastne symbolicky približujú osudovú telesnosť autora. Je nepodstatné, či ide o vedomú alebo podvedomú výpoveď tvorcu o sebe, zostáva vždy subjektívna, teda blízka JA. Tomuto JA sú priraďované, ba dokonca podriaďované všetky obsahy a zobrazovacie prostriedky.

Dalo by sa pokračovať v interpretáciách a úvahách, ale sú to tiež len subjektívne. Podstatná je skutočnosť, že Janusz Kirenko v svojom profesionálnom povolaní pedagóga i ako maliar nerezignuje a zostáva vzorom vitálneho a kreatívneho Človeka. Tu a teraz.

Foto: Univerzitná knižnica PU