Naša akademická knižnica poskytuje svoje služby vysokoškolským študentom a ich učiteľom už neuveriteľných 75 rokov. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali o histórii knižnice, ale aj o jej plánoch do budúcnosti  s Ing. Petrom Haľkom, ktorý je jej riaditeľom už vyše štvrťstoročia, čo ocenil aj rektor Prešovskej univerzity (PU)  v Prešove prof. Peter Kónya udelením zlatej medaily PU.

Pán riaditeľ, v prvom rade gratulujeme k 75. výročiu univerzitnej knižnice. Ako vnímate toto významné jubileum inštitúcie, ktorú vediete už viac ako štvrťstoročie?

Dejiny našej knižnice sú neoddeliteľne späté s históriou pôsobenia vysokoškolských inštitúcií humanitného zamerania v našom meste, resp. regióne. Sedemdesiatpäť rokov knižnice preto znamená sedemdesiatpäť rokov služby týmto inštitúciám, ich študentom a pedagógom. Svojou činnosťou sa knižnica, t. j. jej zamestnanci, snažili a snažia v zmysle svojho poslania a svojich možností predovšetkým uspokojovať ich kultúrne, informačné, vedeckovýskumné a vzdelávacie potreby a záujmy.

Môžete nám priblížiť  okolnosti vzniku knižnice, resp. ako dokladujete rok jej vzniku? 

Naša knižnica nemá žiadnu oficiálnu zriaďovaciu listinu ani nebola zriadená zákonom či vyhláškou, pretože vždy bola súčasťou vzdelávacích inštitúcií a nikdy nemala právnu subjektivitu. Za rok vzniku knižnice považujeme rok 1949, keďže vtedy bola Nariadením vlády č. 163/1949 Zb. z 30. 6. 1949 zriadená v Košiciach Pobočka Pedagogickej fakulty Slovenskej univerzity (PF SU) v Bratislave a spolu s ňou vznikla aj knižnica pod názvom Knižnica Pobočky Pedagogickej fakulty SU v Košiciach. Dokazuje to jeden zo základných dokumentov našej knižnice – Prírastkový zoznam č. 1, kde je uvedené, že prvé publikácie boli dodané dňa 22. 7. 1949. Išlo o 47 titulov (121 exemplárov) v ruštine, ktoré dodali Slovanský výbor Moskva a Práca Košice, čo, myslím, dokresľuje vtedajšiu dobu. V roku 1949 už knižnica žiadne ďalšie dokumenty nezískala. Prvý dokument v slovenčine do svojho fondu získala 7. 3. 1950 a bol ním časopis Filosofický zborník Matice slovenskej, roč. VIII. Prvú slovenskú knihu knižnica získala 25. 4. 1950 až ako svoj 58. titul a bola ňou Vyššia matematika od prof. F. Jurgu.

Sú tieto dokumenty ešte vo fonde knižnice? 

Žiaľ, tieto dokumenty sa do dnešných dní nezachovali. Rovnako ako mnoho ďalších boli vyradené z fondu začiatkom 80-tych rokov minulého storočia, keď knižnicu postihla jedna z viacerých nešťastných prírodných udalostí a časť knižného fondu bola vytopená.

Kedy začala knižnica svoje pôsobenie v Prešove?

Knižnica začala pôsobiť v Prešove v roku 1952, keď Vládnym nariadením č. 30/1952 Zb. z 8. júla 1952 bola Pobočka PF SU premiestnená z Košíc do Prešova a spolu s ňou aj jej knižnica, ktorej knižničný fond vtedy tvorilo 4 308 zväzkov. V knižnici vtedy pracovali dvaja pracovníci a sídlila na terajšej Hlavnej ulici č. 22, v historickej budove známej ako palác Klobušickovcov, a to až do roku 1984, kedy sa presťahovala do terajších priestorov VŠA na Ul. 17. novembra 1 (vtedajšia Gottwaldova ul.). Ako som v úvode spomínal, ďalšie pôsobenie knižnice bolo úzko späté s pôsobením vzdelávacích inštitúcií v Prešove a keďže 50-te roky boli z tohto pohľadu zvlášť turbulentné, knižnica viackrát menila svoj názov podľa toho, ako sa menili inštitúcie, ktorým poskytovala svoje služby. Celkovo mala knižnica vo svojej histórii doteraz až 10 názvov.

Môžete uviesť aspoň niektoré z tých najzaujímavejších, resp. niektoré z jej míľnikov?

Napr. hneď v roku 1953 v súvislosti s reorganizáciou československého školstva vznikla z Pobočky PF SU Vyššia pedagogická škola a zároveň práve v tomto roku bola v Prešove zriadená aj Filologická fakulta Vysokej školy pedagogickej v Bratislave. Knižnica dostala názov Ústredná knižnica pri Vyššej pedagogickej škole a Filologickej fakulte v Prešove, a tak začala slúžiť dvom vysokým školám súčasne, čo bol v rámci vtedajšieho Československa unikát. Jedným z historických míľnikov bol vznik Univerzity P. J. Šafárika (UPJŠ) v roku 1959. Knižnica bola organizačne začlenená pod Filozofickú fakultu – dostala názov Ústredná knižnica Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove a stále bola samostatným pracoviskom. To sa zmenilo až v roku 1973, keď bola na báze troch fakultných knižníc zriadená Ústredná knižnica a Študijno-informačné stredisko UPJŠ v Košiciach a naša knižnica sa stala už len jej pobočkou riadenou z Košíc. Toto obdobie nepatrilo v histórii knižnice práve k najšťastnejším, pričom jej nedostatočné financovanie bolo jednou z príčin rozpadu UPJŠ. Za najdôležitejší z míľnikov však považujem vznik Prešovskej univerzity v roku 1997, kedy knižnica dostala svoj terajší názov. Dovolím si tvrdiť, že toto obdobie patrí k najlepším v jej histórii, keďže knižnica prešla rapídnou kvalitatívnou zmenou v poskytovaní knižnično-informačných služieb, na čom majú zásluhu aj všetky doterajšie vedenia univerzity. 

Ste riaditeľom knižnice od roku 1998. Je bežná takáto „dlhovekosť“ na vedúcom poste v knižnici?

V akademickej knižnici to nie je nič nezvyčajné. Rovnako ako aj iné pracovné pozície v knižnici je to skôr o službe, ako o nejakých benefitoch. V histórii našej knižnice som len jej tretím vedúcim, resp. riaditeľom – prvým bol JUDr. Vladimír Kováč, ktorý ju viedol od počiatkov až do roku 1962 a druhým bol Jozef Tutoky, prom. fil., ktorý ju viedol 35 rokov (1963 – 1998). Práca v knižnici vždy bola, je a dúfam, že aj vždy bude o ľuďoch a pre ľudí. Bez čitateľov a bez knihovníkov by knižnica bola len prázdnym, bezduchým miestom. Za 75 rokov v knižnici pracovalo viac ako 100 zamestnancov – niektorí len pár týždňov či mesiacov, iní niekoľko rokov, viacerí celý produktívny život a radi sa sem vracajú. Toto povolanie musí byť zároveň aj vaším poslaním, inak sa dá dobre robiť len ťažko. Dovolím si tvrdiť, že mám šťastie na kolegyne a kolegov, ktorí zdieľajú toto moje presvedčenie a možno aj preto tých 26 rokov utieklo veľmi, veľmi rýchlo. 

S akou víziou ste nastupovali na post riaditeľa? 

Do knižnice (vtedy Univerzitnej knižnice UPJŠ) som nastúpil už v roku 1992 ako systémový knihovník a mojou úlohou bolo automatizovať a informatizovať knižničné procesy na všetkých jej pracoviskách v Prešove a v Košiciach, keďže vtedy všetky procesy prebiehali ručne. Bolo to nesmierne náročné, keďže na to neboli vytvorené takmer žiadne podmienky – vrcholným výdobytkom techniky tu bol elektrický písací stroj... Mojou víziou bolo preniesť knižnicu zo “stredoveku” do 21. storočia a vybudovať moderné knižnično-kultúrno-informačné pracovisko na európskej úrovni. Chcel som, aby sa stala srdcom univerzity. V čase môjho nástupu na riaditeľský post ešte boli informatizačné projekty viac-menej len na papieri (hlavne kvôli nedostatku financií a personálu), no keďže som knižnicu aj ľudí v nej už dobre poznal a cítil som náležitú podporu vedenia univerzity, veril som v ich skorú úspešnú realizáciu. 

Zmenila sa nejako knižnica pod vaším vedením?

Štvrťstoročie je relatívne dlhá doba nielen pre človeka, ale aj pre knižnicu, zvlášť v tejto turbulentnej dobe. Zmeny boli rýchle a výrazné a týkali sa viacerých oblastí: priestorovej a materiálno-technickej, personálnej, poskytovaných služieb. Zmenilo sa však aj vnímanie a postavenie knižnice. Keďže som sa stal riaditeľom knižnice krátko po vzniku PU, prvoradou bola úloha čo najskôr úspešne zmeniť knižnicu z pobočky na ústrednú knižnicu, ktorá zabezpečí univerzite informačný „fullservis“. Bolo potrebné ju takmer nanovo vybudovať a čo najskôr ju zabezpečiť finančne, personálne aj priestorovo, na čom bola zhoda naprieč univerzitou. Univerzita sa začala dynamicky rozvíjať a vzhľadom k rapídnemu nárastu počtu študentov (napr. v rokoch 2006 – 2008 mala PU vyše 12 000 študentov) bolo potrebné riešiť najmä priestory, takže knižnica sa začala rozširovať nielen vo VŠA (Multimediálna a databázová študovňa, Centrálna študovňa a požičovňa, Študovňa EPC, depozity a spracovateľské pracoviská), ale zmeny sa udiali aj na pobočkách v Knižnici Gréckokatolíckej teologickej fakulty a v Knižnici Fakulty zdravotníckych odborov a Pravoslávnej bohosloveckej fakulty. Rozšíril sa a najmä skvalitnil sa aj personál, k čomu v rokoch 2004 – 2014 výrazne pomohol aj študijný odbor Knižnično-informačné štúdiá na Fakulte humanitných a prírodných vied PU (neskôr na Filozofickej fakulte PU), ktorý absolvovala väčšina mojich kolegýň.

Vnímate za ten čas aj nejaké zmeny v poskytovaní knižnično-informačných služieb?

V čase mojich riaditeľských počiatkov, t. j. koncom milénia, bola naša knižnica analógová, rovnako ako vtedy väčšina knižníc, pričom čitatelia vnímali knižnicu zväčša iba ako požičovňu alebo študovňu dokumentov s výnimkou malého počtu vedeckých pracovníkov, ktorí využívali aj bibliografické služby. Boli to časy offlinu, internet bol v ešte plienkach, katalógy boli len lístkové a napr. zoznamy karentovaných článkov alebo prírastky slovenskej národnej bibliografie sme dostávali len v tlačenej podobe (neskôr aj na disketách). Dnes už neexistuje v knižnici proces, ktorý by nebol digitalizovaný, k čomu, samozrejme, prispel aj rozvoj informačno-komunikačných technológií. Ručné spracovanie a lístkové katalógy vystriedal  integrovaný automatizovaný knižničný systém ALEPH s online katalógmi (získanému vďaka projektu Kolin, ktorý podporila Mellonova nadácia z USA). Ruka v ruke s informatizáciou začala knižnica ponúkať aj nové služby, ktoré univerzita (resp. čitatelia) požadovali. Boli to: evidencia publikačnej činnosti, evidencia umeleckej činnosti, evidencia záverečných prác, zabezpečovanie online prístupu do vedeckých databáz a pod. Veľmi cenenou a využívanou je Digitálna knižnica elektronických dokumentov UK PU, kde máme už vyše 1 100 dokumentov, ktorých autormi sú zamestnanci univerzity. Viacero z týchto projektov naša knižnica realizovala v spolupráci s inými akademickými knižnicami, pričom často patrila medzi ich lídrov.

Naša Univerzitná knižnica (UK PU) je známa aj organizovaním rôznych kultúrnych podujatí. Je to tiež jeden z vašich projektov?

Áno, je to jedna z vecí, ktoré mi robia radosť a zároveň zvyšuje nielen náš kredit, ale aj kredit univerzity. Organizovanie umeleckých výstav, koncertov, autorských prezentácií kníh, ale aj knižných výstav sa začalo až po mojom nástupe. Uvedomil som si, že na univerzite pôsobí obrovské množstvo kreatívnych ľudí – výtvarníkov, hudobníkov, divadelníkov a spisovateľov, ktorým som chcel otvoriť dvere do knižnice. Chcel som im ukázať, že knižnica je tu aj pre ich aktivity, môžeme si navzájom pomôcť a profitovať z toho budú najmä naši študenti. Vďaka ich pochopeniu sa nám to podarilo, pričom je potrebné si uvedomiť, že to nie je v akademických knižniciach bežné, za čo patrí moja (naša) vďaka najmä literárnym, výtvarným a hudobným katedrám na Filozofickej a Pedagogickej fakulte PU. Postupne, najmä po rozšírení Centrálnej študovne (2008), si naši umelci a spisovatelia knižnicu obľúbili a začali k nám pozývať aj kolegov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. Nadviazali sme tiež intenzívnu spoluprácu s našimi vydavateľstvami (K. K. Bagala, Portál, Modrý Peter, FACE, Literárny klub...), literárnymi inštitúciami a organizátormi literárnych súťaží (LiC, Anasoft Litera, Zlatá vlna...), ale aj so zahraničnými kultúrnymi spolkami z Česka, Poľska, Bulharska, Ukrajiny, ktoré pôsobia na Slovensku. Podarilo sa nám tak zorganizovať spoločne už vyše 800 podujatí, ktoré navštevujú nielen naši čitatelia, ale aj kultúrychtiví ľudia z celého nášho regiónu. Mali sme možnosť privítať u nás množstvo zaujímavých a výnimočných osobností nielen z umeleckej “brandže”, ale aj osobnosti spoločenského života či osobnosti z našich a zahraničných diplomatických kruhov. Mnohí z týchto skvelých umelcov sa k nám radi opakovane vracajú, čo nás veľmi teší. Bohužiaľ, na viacerých z nich nám už ostanú len nezabudnuteľné spomienky a prázdno v srdci. Spomeniem za všetkých len niektorých z nich, ktorí boli pre mňa velikánmi nielen umelecky, ale aj ľudsky: Prokip Kolysnik, Kornel Földvári, Anton Hykisch, Jozef Adamovič...

Sú nejaké konkrétne projekty alebo udalosti, na ktoré ste obzvlášť hrdý?

Neskromne si dovolím tvrdiť, že som hrdý na našu knižnicu, na ľudí, ktorí v nej pracujú, a na všetko, čo sme najmä od vzniku PU dokázali. Ak by som mal vybrať a zdôrazniť ešte jeden projekt, tak by to bolo určite spracovanie a vyčlenenie nášho historického knižničného fondu (HKF). Je to jedna z činností, ktorú nie je „z vonku“ až tak vidieť, ale bola mimoriadne náročná – časovo aj odborne. Ocenilo to aj Ministerstvo kultúry SR, keď v roku 2016 vyhlásilo 250 najvzácnejších titulov z týchto našich historických tlačí ako historický knižničný fond a následne Slovenská národná knižnica v Martine celý náš HKF zapísala do svojej ústrednej evidencie. HKF obsahuje vyše 4 000 titulov, najstaršie tlače v HKF UK PU sú zo 16. storočia a pochádzajú z Nemecka, Francúzska, Belgicka, Čiech i Rumunska.

Pán riaditeľ,  čo považujete za najväčšiu výzvu, ktorej bude čeliť  naša knižnica v dohľadnej dobe?

Univerzitná knižnica PU má bohatú históriu, na ktorú je právom hrdá a na ktorú sa snaží svojím súčasným pôsobením dôstojne nadväzovať. Je stále vitálna a plná elánu, odhodlaná prijať ďalšie výzvy, ktoré na ňu čakajú a poskytovať svojim čitateľom čo najkvalitnejšie knižnično-informačné služby. Ako príklad môže poslúžiť aj zvládnutie covidového obdobia, keď okrem rozšírenia svojich služieb do digitálneho prostredia naša knižnica ako jediná na Slovensku nebola zatvorená ani jeden deň a aj keď v obmedzenej miere, poskytovala svojim čitateľom obvyklé služby. Asi najväčšou výzvou, ktorá knižnicu v najbližších rokoch čaká, je prechod na nový knižnično-informačný systém, keďže izraelská spoločnosť ExLibris, ktorej systém ALEPH používame, budúci rok končí s jeho technickou podporou. Verím, že rovnako ako všetky doterajšie výzvy, aj túto naša knižnica a jej zamestnanci zvládnu.

Zhovárala sa Anna Polačková

Foto: archív UK PU