Doc. PhDr. Ľubica Derňarová, PhD., MPH, univ. prof. sa narodila v Brezne. Stredoškolské štúdium absolvovala na Strednej zdravotníckej škole (SZŠ) v Banskej Bystrici. V rokoch 1988 – 2002  pôsobila na SZŠ v Prešove, kde si popri zamestnaní doplnila vysokoškolské vzdelanie na Filozofickej fakulte (FF) Univerzity Komenského v Bratislave v aprobácii pedagogika – ošetrovateľstvo. V roku 2006 ukončila doktorandské štúdium vo vednom odbore ošetrovateľstvo na Trnavskej univerzite  v Trnave. Habilitačnú prácu obhájila a následne sa habilitovala na Fakulte ošetrovateľstva a zdravotníckych odborných štúdií Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave (2009).  Je jednou zo zakladajúcich osobností fakulty. V rokoch 2002 – 2019 pôsobila na  Fakulte zdravotníckych odborov (FZO) PU ako prodekanka pre vedu a výskum. V súčasnosti pôsobí na Katedre ošetrovateľstva ako garant 1. a 2. stupňa vysokoškolského vzdelania v študijnom programe ošetrovateľstvo. Vo vedecko-výskumnej oblasti bola a je riešiteľkou viacerých grantových projektov KEGA, APVV a EŠF. Absolvovala viaceré učiteľské mobility v Česku, Poľsku, Chorvátsku a Írsku. Pôsobila ako členka Akreditačnej komisie Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže SR , Akreditačnej komisie Ministerstva zdravotníctva SR, redakčných rád v SR a zahraničí, vedeckých rád fakúlt, je predsedníčkou skupiny študijného odboru Zdravotnícke vedy a vedy o športe Rady pre Vnútorný systém kvality PU. Ako vynikajúci pedagóg vychovala niekoľko osobností reprezentujúcich ošetrovateľstvo na regionálnej a národnej úrovni. Vo svojej práci sa zasadzuje za neustály rozvoj ošetrovateľstva a propagáciu najkrajšieho povolania – službe človeku – sestry. Rada Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek jej v roku 2024 udelila mimoriadne ocenenie Biele srdce za celoživotnú prácu. 

Pani profesorka, prezradíte našim čitateľom, aká bola Vaša cesta k ošetrovateľstvu?  

Možno to vyznie celkom vtipne, ale keď ste ešte nedovŕšili ani 15 rokov života a máte sa rozhodnúť, čím chcete byť, skrsla vo mne myšlienka, že budem sestričkou v nemocnici. Moja známa ma od výberu povolania odhovárala a zdôrazňovala, že budem „dievča pre všetko“, že budem robiť veľmi ťažkú a často nepríjemnú prácu, čo mladé dievča nemusí vnímať pozitívne. Napriek argumentom mojej známej som si podala prihlášku na SZŠ v Banskej Bystrici, kde som v roku 1978 štúdium úspešne ukončila. V septembri 2024 to bude 50 rokov, čo som sa „zasnúbila“ so zdravotníctvom a dodnes svoje rozhodnutie neľutujem. Po ukončení stredoškolského štúdia som nastúpila ako sestra v Nemocnici s poliklinikou v Brezne na Anestéziologicko-resuscitačné oddelenie do úžasného kolektívu zdravotníckych pracovníkov, ktorí  s veľkou dávkou entuziazmu,  profesionality  a ľudskosti poskytovali svoju starostlivosť ľuďom, ktorí sa ocitli na hranici života a smrti. V tomto kolektíve bolo pomerne veľa mladých ľudí, pre ktorých práca nebola iba prácou, ale hlavne poslaním a výzvou neustále poskytovať starostlivosť na čo najvyššej možnej úrovni v súlade s novými poznatkami v oblasti zdravotníctva.

Ste rešpektovanou osobnosťou v ošetrovateľstve, čím si Vás ako vedný odbor získalo?  

Ošetrovateľstvo je charakterizované ako múdrosť, láska a pomoc. Stotožňujem sa s charakteristikou, že múdrosť je vysoká ľudská cnosť a zaslúžená výsada. A tiež je úžasné konštatovanie, že múdry človek je skutočným požehnaním pre svoje okolie. Múdrosť je integrácia rozumu, citu, vôľových vlastností a skúseností, je spájaná s určitou mierou pokory a vnútorného pokoja. Múdry človek dokáže pokojne a objektívne diferencovať a hodnotiť, je rozhodný a cieľavedomý, pozná hodnoty a priority, vyniká v komunikácii a medziľudských vzťahoch, vyhýba sa unáhleným a povrchným hodnoteniam. Múdrosť neprichádza sama, nemusí trvať naveky, avšak potrebuje neustálu kultiváciu a zdokonaľovanie. Som presvedčená, že múdra sestra v nemocnici je požehnaním pre pacienta.

Láska je v kontexte s ošetrovateľstvom v mojom ponímaní prezentovaná ako niečo, čo je potrebné a nevyhnutné pre vykonávanie takej náročnej práce, ako je povolanie sestry. Chorý človek sa správa často nepredvídateľne, má svoje obavy, strach zo samotného ochorenia i z prognózy svojho zdravotného stavu. Preto je veľmi dôležité, aby sme k nemu pristupovali s rešpektom, ale aj s láskou. Jedna múdra a veľmi obetavá dáma raz povedala, že nemusíme robiť veľké veci, stačí, ak budeme robiť malé veci, ale s láskou v srdci, s láskou k svojmu povolaniu.  Pomoc pacientovi je podľa pani Hendersonovej vyjadrená slovami:  „Jedinečnou úlohou sestry je pomáhať jednotlivcovi, chorému alebo zdravému, pri vykonávaní tých činností, ktoré súvisia so zdravím alebo s jeho navrátením, či pokojnou smrťou, ktoré by vykonával bez pomoci, keby mal potrebné schopnosti, vôľu alebo vedomosti. Vykonávať to takým spôsobom, aby čo najskôr dosiahol nezávislosť“. Tieto atribúty sú práve tie, ktoré si ma pre prácu v ošetrovateľstve získali a sú to základy profesionálneho reprezentanta ošetrovateľstva – sestry. Ak sa nám darí pripravovať sestry, ktoré v práci plnia svoje poslanie, stále má význam rozvíjať náš odbor ošetrovateľstvo. A ak môžem aspoň drobnou pomyslenou kvapkou v mori k tomu prispievať, je to pre mňa nesmierna česť. 

Čo Vás priviedlo a inšpirovalo k profesii vysokoškolského učiteľa? 

Ja som v prvom rade bola sestrička, ktorá pracovala na ARE, mala som svoju prácu veľmi rada a o práci učiteľa som ani nerozmýšľala. Po skončení SZŠ som chcela  ísť študovať medicínu,  no na štúdium som ani po opakovaných pokusoch  nebola prijatá. Po určitom čase a zmene v mojom osobnom živote vo mne skrsla myšlienka, že by som mohla študovať, zároveň pracovať v zdravotníctve a  orientovať sa na oblasť vzdelávania budúcich zdravotných sestier. V roku 1988 som bola prijatá na externú formu štúdia odbor „pedagogika – ošetrovateľstvo“, ktoré som v roku 1993 úspešne ukončila. Vtedy som sa „zaprisahávala“, že už nikdy nebudem ďalej študovať, no toto predsavzatie  mi vydržalo veľmi krátko, pretože už o dva roky som sa prihlásila na štúdium MPH a odvtedy môj proces celoživotného vzdelávania úspešne napredoval. 

 

Čo považujete aj v tejto dobe ešte stále za výzvu v kontakte so študentmi?

Napríklad aj takýto e-mail, ktorí mi zašlú študenti, citujem: „dovoľte mi, aby som Vám pri príležitosti Dňa učiteľov zaželala k Vašej záslužnej, zodpovednej a v dnešnej dobe skutočne náročnej práci,  veľa zdravia, pracovného elánu a tvorivých síl. “Jeden deň s dobrým učiteľom je viac ako tisíc dní usilovného samoštúdia.” J. A. Komenský.  Ďakujem Vám za vašu obetavosť v mene všetkých, ktorí si Vašu prácu vážia“... Keď som si preberala ocenenie Biele srdce, predo mnou na pódiu mnou stáli ocenené sestričky, ktoré som mala tú česť učiť a pripravovať ich na toto náročné a veľmi zodpovedné povolanie. V kategórii sestra pedagóg bola na celonárodnej úrovni ocenená tiež moja bývalá študentka, ktorá dôstojne reprezentuje našu vzdelávaciu inštitúciu i mňa osobne, pretože som ju učila na strednej a vysokej škole a bola som jej školiteľkou na PhD. štúdiu. Z mojich bývalých  študentiek dnes niektoré pracujú v zahraničí, sú z nich manažérky a námestníčky pre ošetrovateľskú starostlivosť, iné z nich sú dnes moje kolegyne, ktoré sú úspešné vo svojej pedagogickej práci. Nie všetci študenti nás musia mať radi, nie všetci sú vynikajúci, niektorí možno skôr priemerní, čo však nevylučuje fakt, že v klinickej praxi sa po rokoch z nich stávajú profesionáli a ich práca v zdravotníckom tíme je jedinečná a nenahraditeľná. Je pre mňa cťou, že ešte stále môžem odovzdávať svoje vedomosti a praktické skúsenosti študentom s vedomím, že moja práca má zmysel, je prospešná, a tiež s vierou, že pripravujeme sestry, ktoré sú v praxi veľmi žiadané. 

Ktoré momenty vo svojej profesijnej a pedagogickej  kariére považujete za výnimočné? 

Prvý, veľmi príjemný moment v mojej práci sestry bol v čase, keď som pracovala ako sestrička na oddelení ARO v Brezne. A bola som vybraná na súťaž sestier v Banskej Bystrici, aby som spolu s kolegyňou reprezentovala naše oddelenie. Súťaž bola veľmi náročná, okrem rozsiahleho vedomostného testu sme absolvovali aj praktické skúšky zo zručností v poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti. Zo 100 súťažiacich sme spolu s kolegyňou obhájili prvé a tretie miesto. Naše diplomy boli zavesené na stene v dennej miestnosti sestier niekoľko rokov aj potom, čo som už na oddelení nepracovala. Ďalším významným momentom mojej profesijnej praxe bol pacient, ktorého sme resuscitovali a podarilo sa nám ho zachrániť, v deň svojich narodenín sa prišiel na oddelenie ARO poďakovať za ďalší prežitý rok života. V pedagogickej kariére bolo a stále je tých momentov veľa. Za zmienku stojí fakt, ak mi moje bývalé študentky povedia, že tak, ako som ich niektoré veci naučila, robia dodnes. Jednou z posledných momentov, ktoré stoja za zmienku je, keď pri odovzdávaní diplomov absolventom odboru ošetrovateľstvo si moje študentky prevzali cenu dekana za to, že vypracovali projekty a vyzbierali sumu v hodnote 18 476 €  s cieľom obdarovať  ľudí, ktorí sú na pomoc či pozornosť z našej strany odkázaní. Takýchto krásnych okamihov je veľmi veľa, a to je tiež jeden z dôvodov, prečo svoju prácu milujem a robí ma šťastnou, že sa môžem podeliť o svoje vedomosti, skúsenosti a byť dobroprajnou. 

Čo pre Vás ocenenie Biele srdce znamená?

Biele srdce v kategórii sestra pedagóg na republikovej úrovni mi bolo udelené  už v roku 2008. Vtedy som sa z pracovných dôvodov odovzdávania tohto ocenenia nemohla zúčastniť.  Keď som sa dozvedela, že budem opakovane ocenená, a že to bude mimoriadne ocenenie za celoživotnú prácu, bola som dojatá. Vyhŕkli mi slzy, ale boli to slzy, ktoré sa „rodia v očiach“  a dopadajú až k srdcu a toho môjho sa naozaj veľmi dotkli. Vtedy som si uvedomila, že si moju prácu profesionáli, ale aj študenti v mojom okolí všímali, pozorovali ma a vystavili mi to najkrajšie hodnotenie, keď ma  profesijná  organizácia Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek nominovala na toto ocenenie. Koľko ľudí  sa môže tešiť z toho, že vám profesijná organizácia pripraví takú veľkolepú oslavu? Ja áno a je to jeden úžasný a nezabudnuteľný moment, ktorý bol umocnený tým, že sa oceňovanie realizovalo pod záštitou pani prezidentky Zuzany Čaputovej a mojou túžbou bolo raz sa s ňou osobne stretnúť, čo sa mi aj splnilo. Toto ocenenie som prijala s veľkou pokorou a venovala som ho mojim rodičom, ktorí by boli na mňa a moju prácu nesmierne pyšní. Ďakujem. 

Ak sa momentálne nevenujete svojim pracovným povinnostiam, ako trávite vzácne chvíle voľného času? 

Vo voľnom čase veľmi rada čítam. V lete sa starám o záhradu, milujem kvety, tiež často a veľa „brigádujem“ na rodičovskej chalupe, fyzická práca nie je pre mňa neznáma. Mám dve úžasné vnúčatká, ktoré významným spôsobom zmenili môj život a voľný čas strávený práve s mojou rodinou je pre mňa stále niečo výnimočné a obohacujúce.  

Pani profesorka, prezradíte našim čitateľom, ktoré vlastnosti považujete za najdôležitejšie pre povolanie sestry či zdravotníckeho pracovníka? 

Tak ako som už spomínala, pre mňa je dôležité, aby bola sestra, ale aj každý zdravotnícky pracovník vzdelaný, aby mal prehľad o nových moderných prístupoch pri poskytovaní zdravotníckych služieb, ktoré sú založené na vedeckých dôkazoch, aby bol zručný a realizoval výkony, ktoré sú niekedy bolestivé čo najšetrnejšie. Neodmysliteľnou súčasťou práce je empatický a ľudský prístup, aby mal pacient pri poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti pocit, že on je stredobodom našej ošetrovateľskej starostlivosti. Ak chceme  dosiahnuť úspešnú zmenu slovenského zdravotníctva, je to možné iba vtedy, ak má zdravotníctvo silného vodcu, ktorý dokáže s inovatívnym tímom uplatniť nám už dobre známe kľúčové slovesá, od ktorých závisí celý úspech, a to sú: chcieť, vedieť, môcť a hlavne spraviť. Želám si, aby sme pripravovali takýchto zdravotníckych pracovníkov a možno tieto dôležité vlastnosti podáva legenda o stvorení zdravotnej sestry, v ktorej sa hovorí, že sestra „musí byť produktívna, ľahko formovateľná... Má mať nervy ako povrazy a široký chrbát, na ktorý sa dá všetko naložiť, ale pritom má byť jemná. Musí naraz robiť 5 vecí a ešte vždy mať jednu ruku voľnú! Má mať radosť zo svojho povolania, ktoré si všetko žiada, musí pri práci myslieť,  usudzovať a uzatvárať kompromisy, ale musí mať aj pochopenie pre smútok, bolesť, sklamanie a osamelosť“. 

Zhovárala sa 

Silvia Žultáková

Foto: archív profesorky