Dňa 16. mája 2025 udeľovala Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek prestížne ocenenia Biele srdce 29 výnimočným osobnostiam. Ocenenie v kategórii sestra pedagóg bolo udelené doc. PhDr. Ľubomíre Tkáčovej, PhD., MPH z Fakulty zdravotníckych odborov (FZO) Prešovskej univerzity (PU) v Prešove.

Doc. PhDr. Ľubomíra Tkáčová, PhD., MPH sa narodila a stredoškolské štúdium absolvovala na Strednej zdravotníckej škole v Michalovciach. V roku 2008 ukončila magisterské štúdium na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity (TU) v Trnave v odbore ošetrovateľstvo. V roku 2013 ukončila doktorandské štúdium vo vednom odbore ošetrovateľstvo na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce TU v Trnave. Habilitačnú prácu obhájila a následne sa habilitovala na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce (VŠZaSP) sv. Alžbety v Bratislave (2016).  Od roku 2010 – 2018 pôsobila na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce TU v Trnave a na VŠZ a SP sv. Alžbety. 

Od roku 2018 pôsobí na Katedre ošetrovateľstva FZO PU v Prešove. Venuje sa výučbe predmetov teória ošetrovateľstva, filozofia v ošetrovateľstve a konceptuálne modely a teórie. Je autorkou vysokoškolských učebníc, monografie a vedeckých prác, publikovaných v zahraničí aj doma vrátane tých, ktoré sú súčasťou indexovaných databáz. Je spoluriešiteľkou výskumných projektov KEGA a APVV, aktívne sa zúčastňuje konferencií doma a v zahraničí. Pôsobí ako posudzovateľ Slovenskej akreditačnej agentúry pre vysoké školstvo, je podpredsedníčkou Zväzu edukátorov a diabetikov na Slovensku, členkou fakultnej odborovej komisie pre rigorózne pokračovanie v odbore ošetrovateľstvo, Rady kvality FZO PU v Prešove, Rady pre vnútorné hodnotenie kvality vysokoškolského vzdelávania TU v Trnave, redakčných radách v SR a zahraničí. Ako pedagóg ošetrovateľstva je nielen odborným sprievodcom, ale aj inšpiráciou pre budúce sestry s dôrazom na ľudský prístup, profesionalitu a neustály odborný rast.

1. Pani docentka, prezradíte našim čitateľom, aká bola Vaša cesta k ošetrovateľstvu?

Moja cesta k ošetrovateľstvu sa začala veľmi prirodzene, keďže moja mama je tiež sestra. Už ako dieťa som obdivovala jej krásnu uniformu, ale najmä to, ako vedela ľuďom pomôcť nielen po odbornej, ale aj ľudskej stránke. Práve ona bola pre mňa prvým a najväčším vzorom. Ukázala mi, že byť sestrou znamená viac než len zvládnuť technické zručnosti – je to o prítomnosti, pochopení a blízkosti v ťažkých chvíľach. Každý krok, ktorý som odvtedy urobila – od štúdia až po pedagogickú činnosť – bol vedený túžbou nasledovať tieto jej hodnoty, byť nápomocná, odovzdávať skúsenosti ďalej a zároveň neskôr ako pedagóg prispievať k rozvoju ošetrovateľstva. 

2. Ste rešpektovanou osobnosťou v ošetrovateľstve, čím si Vás ako vedný odbor získalo?

Ďakujem za milé slová. Ošetrovateľstvo si ma získalo svojou jedinečnou kombináciou odbornosti a ľudskosti. Je to vedný odbor, ktorý má priamy a hlboký dopad na kvalitu života ľudí – od narodenia až po posledné chvíle. Ošetrovateľstvo je dynamické, neustále sa vyvíja, reaguje na spoločenské zmeny aj technologický pokrok, no zároveň si uchováva svoje základné atribúty – lásku, múdrosť a pomoc druhým. 

3. Čo Vás priviedlo a inšpirovalo k profesii vysokoškolského učiteľa?

K profesii vysokoškolského učiteľa ma priviedla pani doc. PhDr. Darina Wiczmandyová, PhD., ktorá mi bola veľkým odborným aj ľudským vzorom. Vďaka nej som si uvedomila, že vzdelávanie nie je len o odovzdávaní poznatkov, ale aj o inšpirácii, vedení a podpore budúcich profesionálov. Jej prístup, odbornosť a schopnosť motivovať nasmerovali moju cestu, za čo som jej veľmi vďačná. Byť súčasťou formovania budúcich sestier je obrovská zodpovednosť. 

4. Čo považujete aj v tejto dobe ešte stále za výzvu v kontakte so študentmi?

Aj v dnešnej rýchlej a digitalizovanej dobe považujem za výzvu viesť študentov k tomu, aby vnímali ošetrovateľstvo nielen ako profesiu, ale ako poslanie, ktoré si vyžaduje lásku k človeku a zodpovednosť za každé rozhodnutie. Výzvou je, aby si uvedomovali, že nestačí mať len odborné vedomosti, ale že pravý význam tejto profesie spočíva v schopnosti byť prítomný, empatický a dôveryhodný. Zároveň je dôležité hľadať rovnováhu medzi modernými formami vzdelávania a osobným kontaktom, ktorý je v pedagogickom procese nenahraditeľný. 

5. Ktoré momenty vo svojej profesijnej a pedagogickej kariére považujete za výnimočné?

Za výnimočné považujem najmä tie momenty, keď vidím, že moja práca má zmysel – keď sa študenti menia na sebaistých profesionálov a napĺňajú svoje poslanie s hrdosťou. Mimoriadne si vážim chvíle, keď ma niektorý z nich doslova „prerastie“ – keď vidím, že ide vlastnou cestou, rozvíja sa, prináša nové pohľady a inšpiruje aj mňa. Obzvlášť hrdá som na svojich doktorandov, ktorí prinášajú nové myšlienky, posúvajú vedu vpred a zároveň zostávajú verní hodnotám, ktoré sme spolu budovali. Veľkým obohatením mojej profesionálnej cesty sú aj moje kolegyne – výnimočné ženy a odborníčky, s ktorými môžem denne zdieľať prácu, nápady, výzvy aj radosť z úspechov. 

6. Čo pre Vás ocenenie Biele srdce znamená?

Ocenenie Biele srdce pre mňa znamená veľkú česť a pokoru. Je to symbol, ktorý mi pripomína, že ľudskosť a empatia majú v ošetrovateľstve nezastupiteľné miesto. Zároveň toto ocenenie vnímam ako záväzok – byť aj naďalej oporou študentom, kolegom a pacientom, a zostať verná hodnotám, na ktorých je naša profesia postavená. K týmto hodnotám ma celý život viedol môj otec, ktorý, žiaľ, už nie je medzi nami a toto ocenenie nestihol zažiť. O to viac ho vnímam ako poctu aj pre neho – za všetku jeho podporu, vieru a tiché vedenie. Je to pre mňa pripomienka, že to, čo robíme s láskou a úprimnosťou, má zmysel – aj keď to nie vždy vidno hneď. 

7. Ak sa momentálne nevenujete svojim pracovným povinnostiam, ako trávite vzácne chvíle voľného času?

Voľný čas sa snažím tráviť najmä s mojím manželom a deťmi, s ktorými sú aj obyčajné chvíle výnimočné. Spoločné chvíle, rozhovory, smiech či obyčajné ticho doma – to je pre mňa najväčší zdroj istoty, pokoja a energie. Veľmi sa teším, ak príde brat s rodinou k mame a môžeme byť všetci spolu. Rovnako si vážim aj čas strávený s priateľkami. Sú to ženy, s ktorými môžem zdieľať radosti aj starosti, porozprávať sa, zasmiať sa, ale aj navzájom povzbudiť. Rada cestujem – spoznávanie nových miest, kultúr a pohľadov ma obohacuje, inšpiruje a zároveň mi pomáha vrátiť sa k práci s novou energiou. A keď mám chvíľu pre seba, siahnem po dobrej knihe alebo si vychutnám chvíľku ticha v prírode. Tieto vzácne chvíle mi pomáhajú udržať rovnováhu medzi prácou a osobným životom a dávajú mi silu pokračovať v tom, čo robím s láskou. 

8. Pani docentka, prezradíte našim čitateľom, ktoré vlastnosti považujete za najdôležitejšie pre povolanie sestry či zdravotníckeho pracovníka?

Za najdôležitejšie považujem lásku k človeku – to je základ, z ktorého všetko ostatné vyrastá. Ďalej ľudskosť, empatiu, schopnosť vnímať pacienta ako celok, nie len ako klinický prípad. Schopnosť počúvať – nie len ušami, ale celým srdcom – je kľúčová pre vytvorenie dôvery. Zároveň je nevyhnutná zodpovednosť, pretože rozhodnutia, ktoré zdravotník urobí, môžu ovplyvniť zdravie, pohodu a niekedy aj život človeka. A napokon pokora – voči životu, voči pacientovi, voči kolegom aj voči sebe samému. Pokora nie ako slabosť, ale ako vnútorná sila uvedomiť si, že sa neustále učíme, že každý človek je iný a že každý deň v tejto profesii prináša nové výzvy.