Už viac ako dve tisícročia uplynuli od chvíle, keď svet vstúpil do novej epochy. Počítanie rokov podľa „nášho letopočtu“ sa už dávno stalo samozrejmosťou, ale málokto z nás skutočne vie, od ktorej veľkej udalosti ich počítame. A pritom Božia Prozreteľnosť pripravovala ľudstvo na túto udalosť od počiatku. Christovo Narodenie sa stalo odpoveďou na očakávania trpiaceho ľudstva. Predkresťanský svet spravil všetko, čo mohol, aby našiel Boha a zmysel života. No kým jedni očakávali Spasiteľa ako zvestovateľa nového poriadku, ďalší boli pripravení hľadať spásu u pozemských vládcov sťa bohov – začali sa objavovať chrámy, zasvätené panujúcemu cisárovi. Ako odpoveď na tieto snahy človekoboha prichádza zvesť o tom, že Syn Najvyššieho sa stal Synom človeka, aby sa človek mohol stať Synom Božím.

U väčšiny z nás sa vytvoril určitý vzťah k vianočným sviatkom. Zvykli sme si vnímať ich ako takmer rozprávkový rodinný sviatok s vôňou banánov a mandarínok, čerstvo napečených koláčov a vyzdobených vianočných stromčekov. No u kresťanských mysliteľov sa môžeme stretnúť s odvážnou myšlienkou: „Aj keby sa Christos narodil v Betleheme tisíckrát, nebudeš mať z toho žiaden úžitok, ak sa aspoň raz nenarodí v tvojej duši.“ Christos prišiel na zem nepozorovane, zjavil sa len tým, ktorí Ho hľadali. Celá zem počas vianočnej noci spala - aj dnes spí spánkom smrti, a len niektorých zobúdzajú životné otrasy.

Hľadáme Christa, ale keď prichádza, zatvárame pred Ním dvere našich domov a našich duší. Chceme Boha vidieť, ale nechceme s Ním žiť. Ako často sa človek obracia k Bohu len s očakávaním nejakej výhody, riešenia problému alebo dania vecí do poriadku. Nedokážeme sa z hĺbky srdca poďakovať Bohu ani len za to, že nás priviedol na tento svet. Svätý Teofán Zátvorník vraví, že „naša radosť na sviatok Christovho Narodenia alebo jej absencia sú skúšobným kameňom nášho vzťahu k Bohu“. Ak nás vtedy nenapĺňa radosť zo spásy, znamená to, že sme ešte nepochopili, čo Christos pre nás znamená, pred čím nás prišiel zachrániť. Znamená to, že sme do svojho srdca novorodeného Christa ešte neprijali a že naše srdce necíti Božiu blahodať tak, ako necíti ani svoju záhubu. Takýto stav sa nazýva inak smrťou duše. Kedy človek necíti, či je chorý alebo zdravý? Keď je mŕtvy. Ak nielen rozumom chápeme, ale aj dušou cítime, že sme hriešni, mali by sme sa radovať z Narodenia jediného Lekára, Ktorý je schopný uzdraviť naše hynúce duše.

Boh sa nenarodil v kráľovskom paláci rímskeho cisára. Nezjavil sa v podobe neporaziteľného vojvodcu alebo neprekonateľného rečníka. Narodil sa ako bezbranné Dieťa v rodine tesára. Aby nás mohol vyviesť do neba, musel zostúpiť k ľuďom, a tak sa nám zjavuje a zveruje ako bezbranné Dieťa, ktoré potrebuje ľudskú opateru, ochranu a podporu. Vidíme v Ňom celú Božiu krehkosť – pretože v Bohu je tá krehkosť, ktorá predstavuje neoddeliteľnú súčasť lásky – lásky, obetavej bez obmedzenia, schopnej byť zranenou, odmietnutou, zavrhnutou.

Čo môžeme Bohu za to darovať? Vynasnažme sa priniesť Bohu - a samozrejme aj každému človeku v našej blízkosti – svoju lásku a teplo svojho srdca. To sa týka nielen našich rodín, ktoré sú žiaľ často plné sporov, hnevu, ba niekedy aj nenávisti, ale i každého nášho blížneho, nachádzajúceho sa okolo nás, ktorý možno potrebuje našu opateru a podporu. Musíme sa naučiť odpúšťať a znášať nedostatky ľudí, ktorí nás obklopujú, a vynaložiť všetko úsilie, aby im bolo s nami aspoň trocha príjemnejšie. Pamätajme – na sviatok Christovho Narodenia nám Cirkev odhaľuje radostné tajomstvo – tajomstvo slobodnej, nikým nevynútenej lásky. Lásky schopnej v Božom Dieťati uvidieť, spoznať a milovať Boha – Ktorý nech sa pre nás stane darom nového života!

Slovo je základom medziľudskej komunikácie. Slová nám slúžia na dorozumievanie, prejavujeme nimi svoje pocity, vyjadrujeme potreby, vysvetľujeme myšlienky a nápady, alebo vyznávame lásku. Sila slova je vždy závislá od jeho zhmotnenia do reálneho života. Slovo bez života je prázdne slovo. Evanjelista Ján opisuje Vianoce ako udalosť, ktorá nastáva vo chvíli, keď sa Slovo stáva telom, keď  sa nebeské stáva zemským, keď prežívame tajomstvo vtelenia – Božieho Slova do ľudského života. Vianoce sú svedectvom, že Boh nie je len slovo, nejaká filozofia, či ľuďmi vytvorená teória, ale skutočnosť, ktorá vstúpila na dosky sveta. Boh sa v Kristovi stáva človekom. Jeho nebeská láska sa zhmotňuje do konkrétnej služby, nebeská sláva do čistého života, nebeský pokoj do krásnych mravných postojov, Božie sľuby sa stávajú realitou. Prajem všetkým, ktorí sa na Prešovskej univerzite snažia o poznanie a pracujú dennodenne so slovom, aby jeho sila bola prežiarená hodnotami a Božími postojmi, aby Božie svetlo a slovo sa stávalo telom – živou skutočnosťou pri budovaní nových generácií mladých ľudí. Nech vianočné Božie konanie a sklonenie sa k nám je pre všetkých ľudí činných na univerzite vždy novým impulzom a inšpiráciou počas vianočných dní, ale aj v novom roku 2014. To vám zo srdca praje