12.05.2017

Rozhovor s Karolom FARKAŠOVSKÝM

Autor: Martin Lačný, PhD.


Karol FARKAŠOVSKÝ:  Vďaka skúsenostiam z IRŠ som začal vidieť svet inými očami. 

Mgr. Karol FARKAŠOVSKÝ, PhD. (nar. 1955) pochádza z Rožňavy, pôsobí v Bratislave. Vyštudoval výchovu a vzdelávanie dospelých na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove (1974 – 1978). Doktorandské štúdium v odbore rozhlasová a televízna žurnalistika absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1982 – 1985). 

Svoju mediálnu kariéru začal v roku 1978 v Československom rozhlase v Košiciach. Od roku 1992 pôsobil ako zahranično-politický komentátor a moderátor v slovenskej redakcii BBC v Londýne. Po návrate na Slovensko sa stal v roku 1998 šéfredaktorom Rádia Slovensko v Slovenskom rozhlase (do r. 2003).  Bol riaditeľom komunikačného odboru a hovorcom Ministerstva zdravotníctva SR (2003 – 2006),  takmer šesť rokov pracoval ako moderátor televíznych novín v televízii Markíza (2007 – 2012), neskôr pôsobil ako riaditeľ komunikácie na Letisku M. R. Štefánika v Bratislave (2013 – 2015). V súčasnosti je poslancom za SNS a zároveň podpredsedom Výboru NR SR pre kultúru a médiá.

Čo Vás motivovalo prísť študovať na Filozofickú fakultu do Prešova?

Štúdium v Prešove malo byť pre mňa akousi rebelantskou zastávkou. Mal som totiž namierené na VŠMU v Bratislave. Od malička som mal jasný cieľ a sen – stať sa filmovým režisérom. Na tento odbor sa vtedy hlásilo 700 záujemcov. Dostal som sa medzi tých 20, ktorých pozvali na talentové skúšky. Skončil som ako štvrtý v poradí a prijali troch. Smola? Ani nie. Zaplatil som daň doby. Na školu tohto typu sa prijímalo iba po veľkej protekcii. Mne to bolo z duše protivné a obaja moji rodičia boli ozaj čisté a krásne duše od ktorých by som nikdy nežiadal, aby ma za takú cenu niekde pretláčali. Trvalo mi nejaký čas kým som tento paradoxný výsledok „strávil“. Na jednej strane obrovský úspech a bez protekcie, no na druhej strane zabuchnuté dvere rovno pred nosom. Mladícke rozhorčenie po čase vystriedal rebelantský pragmatizmus. Povedal som si „idem do Prešova a po roku znova na talentovky do Bratislavy“. Lenže život to naaranžoval trochu inak. Ukázal mi, že osud si môžem vybrať aj sám a bez protekcie. Ani nie týždeň po prijatí na Filozofickú fakultu sme partia mladíkov išli niečo osláviť – kde inde ako do dobrej známej Hviezdy. Ja som sa po niečo vrátil do izby na druhom poschodí. Všetci ostatní už odišli za študentskými radovánkami a ja som schádzal po schodoch do vestibulu. Mal som odbočiť doľava, ale oči mi padli na dvere, ktoré boli rovno predo mnou. Bol na nich plagát s nápisom „Hľadáme ťa“  a pod tým Internátne rozhlasové štúdio (IRŠ). Dodnes neviem prečo, ale vnútorný hlas mi pošepol – choď dnu. Poslúchol som a otvoril nielen dvere do internátneho rozhlasového štúdia, ale – v tej chvíli som to samozrejme nevedel doceniť – aj do mediálneho sveta. Pred Hviezdou dostalo prednosť študentské rádio a Zlaté časy v ňom. 

Bolo to teda osudové stretnutie. Čím si Vás získalo IRŠ?

Uchvátili ma kreatívne možnosti, čaro mikrofónu, úžasná príťažlivosť komunikácie – a bolo vymaľované. Ostal som a začal som objavovať sám seba. Výborná partia zapálených ľudí, neskutočne tvorivých, neúnavných...so životnou filozofiou – robiť radosť iným a tak potešiť aj seba samých. Napriek tvrdému politickému režimu sme boli duchom slobodní až nespútaní. Naším svetom bolo rádio. Samotné štúdium sme vnímali ako potrebný doplnok. 

Aké sú Vaše spomienky na štúdium na Filozofickej fakulte v Prešove?

Boli predmety, ktoré sme považovali za zbytočné. Boli aj také, kde sme na seminároch kládli nepríjemné otázky. Pamätám sa na jednu, ktorá mi napadla – „pán profesor a čo nás čaká po komunizme“. Otázka spontánna a úprimná. Až po jej vyslovení som si uvedomil jej „politickú“ váhu. Už som sa videl vyhodený zo školy. Našťastie to však dotyčný profesor obrátil do filozofickej polohy a zamyslený s hlavou v dlaniach skonštatoval – „hm, zaujímavá otázka. No poďme ju rozobrať...“ Táto otázka nielenže vošla do histórie nášho ročníka, ale čuduj sa svete priniesla mi obrovské prekvapenie na skúške. Ako všetci ostatní vytiahol som si 3 otázky a keď som už mal odpovedať, profesor mi hovorí „dajte mi váš index, nemusíte odpovedať, viem, že vy nad témami rozmýšľate“. To bola jediná skúška v mojom živote, ktorú som urobil mlčky, bez slova, ak pravda nerátam moje polohlasné „ďakujem“.

Ktorý z pedagógov Vám najviac utkvel v pamäti a prečo?

S veľkou vďakou spomínam na mnohých profesorov, ktorí nás v dobrej viere naučiť čo najviac, aj dosť mučili. Napríklad taká Štatistika... Alebo Jazyková kultúra, či Štylistika. Profesor Karol Horák – najväčší jazykový kaliber. Klobúk dolu a ešte aj hlboký predklon pred ním. To, že som sa niekam prepracoval vo svete médií a komunikácie, je aj jeho zásluha. To je typ prísneho ale spravodlivého pedagóga, špičkového odborníka, ktorý dokázal rozdúchať plameň nielen v dušiach divadelne nadaných študentov, ale vedel zasiať do všetkých aj vrúcny vzťah k materinskej reči, ku spisovnému vyjadrovaniu, skrátka ku všetkým finesom a krásam slovenčiny.

V čom Vás na Vašu profesijnú dráhu pripravilo štúdium na FF a čo ste museli aktívne doplniť popri štúdiu?

Samotné štúdium na Filozofickej fakulte mi dalo dobrý teoretický základ a to aj v predmetoch, ktoré mali politický podtext danej doby. Nielenže som sa naučil, ale som dokonca nadobudol hlboké presvedčenie, že napríklad „komunizmus nie je a nebude večný“. Naučil som sa pracovať s faktami, súvislosťami a sformulovať i povedať aj vlastné názory. Naučil som sa pevnejšie stáť na zemi, počúvať svet ušami i srdcom. Naučil som sa hľadať a nachádzať v ľuďoch dobro. Naučil som sa užitočným základom komunikácie, ktoré som potom výdatne využíval v rádiu, televízii, mediálnom či firemnom koučingu a najnovšie aj v politike. Bez komunikácie niet v živote porozumenia ani pochopenia. Tam, kde chýba komunikácia, spravidla škrípu medziľudské vzťahy. Nebyť štúdia na fakulte a nebyť tamojšieho internátneho rozhlasového štúdia – asi by som si ťažko osvojil najväčšie umenie v živote – hovoriť s ľuďmi, počúvať ľudí a rozumieť ľuďom. 
Vďaka skúsenostiam z IRŠ som začal vidieť svet inými očami, vnímať jeho rozmanité podoby, farby, tvary, vône. Vďaka štúdiu v Prešove som spoznal svojich skvelých spolužiakov. Naučil som sa vážiť si dobré vzťahy, budovať ich v živote, spoznal som vzácnu chuť priateľstiev, ktoré neoslabí ani plynutie času ani šediny vo vlasoch. A v neposlednom rade práve Prešov nás veľmi inšpiratívne podučil v životnej filozofii, že ozajstným klenotom v živote muža je pekná, múdra a šarmantná žena.

Rozhovor vznikol pri príležitosti besedy „Komunikovať správne ma robí jedinečným“ s Karlom Farkašovským, ktorá sa uskutočnila v UK PU 11. apríla.

Zhováral sa Ing. Martin Lačný, PhD. 
Foto: UK PU