15.12.2017

Rozhovor s prof. PhDr. Danielou Slančovou, CSc.

Autor: Mgr. Peter Sasák


Akademický život nie je nudným životom. Je to veľmi intenzívny život, kde ani jeden deň nie je ako druhý.

Prof. PhDr. Daniela Slančová, CSc., je absolventkou Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v odbore slovenský jazyk a literatúra – anglický jazyk a literatúra. Na Filozofickej fakulte dnešnej Prešovskej univerzity pôsobí na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií (predtým Katedre slovenského jazyka a literatúry) nepretržite od skončenia vysokoškolského štúdia v r. 1976. Výskumne aj pedagogicky sa dlhoročne venuje štylistike slovenského jazyka, sociolingvistike, vývinu detskej reči a športovej lingvistike. Je autorkou vysokoškolských učebníc Praktická štylistika a Základy praktickej rétoriky, spoluautorkou (s Miloslavou Sokolovou a Květou Musilovou) učebnice Čeština a slovenčina (synchronické porovnanie s cvičeniami); monografických prác Reč autority a lásky. Reč učiteľky materskej školy orientovaná na dieťa – opis registra a spolu s Teréziou Slančovou Reč pohybu, autority a súdržnosti. Pragmatická analýza trénerského komunikačného registra v komunikácii s hráčmi kolektívnych loptových hier staršieho školského veku, editorkou a spoluautorkou monografie Štúdie o detskej reči, spolueditorkou (s Martinom Ološtiakom) a spoluautorkou monografie Šesťdesiat rokov akademickej jazykovednej slovakistiky v Prešove, ako aj desiatok štúdií a popularizačných článkov s tematikou slovenského jazyka. Je členkou viacerých vedeckých rád a komisií, redakčných rád štyroch vedeckých časopisov a hlavnou redaktorkou internetového vedeckého časopisu Jazyk a kultúra. Už takmer dvadsať rokov mapuje slovenskú lingvistickú bibliografiu pre svetovú lingvistickú bibliografiu Linguistic Bibliography/Bibliographie linguistique. Z angličtiny preložila knihy Spoločensky korektné rozprávky na dobrú noc a Bolo raz... za lepších čias. Pôsobila ako prodekanka Filozofickej fakulty pre vedu a doktorandské štúdium a ako riaditeľka Inštitútu slovakistiky a mediálnych štúdií. 

Na pôde univerzity v Prešove pôsobíte už takmer 50 rokov, aká bola Vaša cesta k profesii vysokoškolského učiteľa a výskumníka?

Cesta k môjmu povolaniu bola v postate priamočiara, hoci sa to tak na začiatku nezdalo. Pri počiatočných rozhodnutiach sa okolnosti usporiadali tak, že väčšinou som sa začala venovať iným záujmom, než som pôvodne predpokladala či chcela. Ale boli to práve tieto zmeny, ktoré ma potom priviedli k pedagogickej práci a lingvistike. Začalo sa to už na strednej škole, keď som chcela študovať francúzštinu – a dostala som sa do anglickej triedy. Po maturite som si zasa vybrala kombináciu angličtina – latinčina, ktorú však v danom roku neotvárali, a tak som si zvolila štúdium anglického jazyka a literatúry a slovenského jazyka a literatúry s tým, že sa budem prednostne venovať angličtine – a nakoniec prednosť dostala slovenčina, kde ma zasa priťahovala viac literatúra – a skončila som pri jazykovede. Aj tam – začínala som fonetikou – a skončila som pri štylistike. Samozrejme, neľutujem, že sa to tak vyvŕbilo. Všetko to, čo som na tejto ceste akoby zanechala, ma zaujíma doteraz.
Počas vysokoškolského štúdia som mala šťastie na výborných učiteľov – veľké osobnosti slovenskej jazykovedy, akými boli a sú prof. Novák, prof. Sabol, prof. Furdík, prof. Mlacek, ale aj mnohí ďalší, ktorí ma potom nasmerovali práve k lingvistike. Od nich sme všetci dostali veľmi solídny štrukturalistický základ poznania jazyka. Pamätám sa však, že vtedy, v začiatkoch, sa mi za jazykovým systémom, ktorý sme poznávali, akosi strácal človek – preto som nejako prirodzene inklinovala práve k štylistike, kde toho človeka bolo relatívne najviac, netušiac, že sa v tom čase, v druhej polovici 70. rokov minulého storočia nachádzam uprostred toho, čo dejiny lingvistiky neskôr nazvali „komunikačno-pragmatický obrat v jazykovede“. 

Počas svojej kariéry ste prispeli do mnohých oblastí výskumu jazyka aj médií. Ktoré výskumné oblasti a smery Vám za ten čas najviac prirástli k srdcu?

Všetky oblasti výskumu, ktorým sa venujem, mám asi rovnako rada. Ako som spomínala, je to predovšetkým štylistika, ktorej sa výskumne aj pedagogicky venujem najdlhšie. Dnešná štylistika je široko koncipovanou interdisciplinárnou oblasťou, v ktorej sa nevyhnutne musia uplatniť aj poznatky z iných sfér ľudského poznania – bez nich sa k tajomstvu podoby a usporiadania jazykového prejavu a vysvetleniu ich príčin, ktoré sa štylistika usiluje odkryť, dá dopracovať pomerne ťažko. Preto som aj svoju teoretickú koncepciu štylistiky nazvala interaktívnou štylistikou. Rada sa venujem aj sociolingvistickému výskumu – s kolegyňou doc. Sokolovou sme v 90. rokoch začali s pomerne rozsiahlym výskumom jazykovej situácie hlavne na východnom Slovensku, podarilo sa nám opísať jednotlivé podoby (variety) existencie slovenčiny a ich fungovanie . Doteraz ma teší, keď počúvam útržky bežných rozhovorov a uvedomujem si, že sa v nich nachádzajú práve tie javy, ktoré sme zachytili a opísali. A nie raz si poviem – ešte by sa malo v prejave daného človeka (podľa našich zistení) vyskytnúť napríklad takéto slovo alebo zvukový či gramatický jav – a ony sa tam vzápätí objavia! Ale sú to aj ďalšie sociolingvistické otázky, ktorým som sa venovala – postoje bežných používateľov k jazyku, výskum vulgarizmov, keď som si položila otázku: Načo sú nám „škaredé“ slová a prečo sa nám zdá, že je ich okolo nás akosi viac? No kardinálnou otázkou, ktorá ma v sociolingvistike teoreticky aj prakticky zaujíma, je to, v akých podobách existuje súčasná slovenčina (vrátane mediálnej slovenčiny). Osobitnou oblasťou výskumu, ktorá je mi veľmi blízka, je problematika osvojovania jazyka a vývinu detskej reči. Do konca 90. rokov na Slovensku táto téma, ktorá je vo svete rozkošatenou disciplínou, lingvisticky v podstate absentovala. Spolu s kolegyňami z Prešovskej univerzity a Univerzity Komenského v Bratislave, na ktorých počet nám pomaly stačia prsty na oboch rukách, sa nám podarilo takýto výskum rozbehnúť a dnes sú k dispozícii už desiatky monografických a časopiseckých prác, konferenčných príspevkov, popularizačných článkov a vystúpení z tejto oblasti. Čo ma zvlášť teší, je to, že výsledky našej práce sa prenášajú priamo či aplikačne do logopedickej praxe a teoretické poznanie problematiky má tak celkom praktický, veľmi užitočný výstup. No a napokon je to oblasť výskumu, ktorej sa venujem v posledných rokoch – a to tzv. športová lingvistika. Prívlastok tzv. uvádzam preto, že sa spolu s tímom ďalších kolegov z Filozofickej fakulty a Fakulty športu Prešovskej univerzity usilujeme preniknúť do hĺbky komunikácie v športe a o športe, osobitne v mediálnom športe, aby sme tak podali dôkaz o možnej existencii samostatnej vednej disciplíny – športovej lingvistiky. Povedali sme si, že za najväčší prínos našej práce by sme asi pokladali, keby sa nám podarilo aspoň trochu ukázať, že šport má čo povedať lingvistike, a že rovnako aj pre šport môže byť lingvistické poznanie prínosom. Táto téma ma zaujíma o to viac, že pochádzam z prostredia, kde patrí šport medzi priority profesijného aj voľnočasového záujmu. 

Z patričného pracovného nasadenia si musí človek vedieť aj oddýchnuť a doplniť tak telesnú aj duchovnú energiu. Ako najradšej relaxujete?

Možno to znie pateticky, ale ja celkom rada žijem. Teda, usilujem sa v akejkoľvek činnosti, aj nie celkom príťažlivej, nájsť niečo, čo je zároveň relaxom a uvoľnením. Predpokladom na to je, aby si človek vedel nájsť na akúkoľvek aktivitu aspoň minimálny čas, aby ju nerobil takpovediac v pokluse, lebo všetko, napr. aj domáce práce, čo rovnako môže byť istý druh relaxu, si vyžaduje svoj čas. Ale konkrétnejšie, predovšetkým som veľmi rada so svojimi blízkymi, rodinou, priateľmi, s vnučkou Adelkou. Pozorujem naše dve mačky, ktoré sú pre mňa zdrojom neustáleho komunikačného poznania. Rada chodím na prechádzky do prírody, peši, v zime na bežkách, cestujem (napríklad na predĺžené víkendy – nezabudnuteľné sú pobyty v Paríži a Florencii), čítam, chodím do kina, veľmi rada na priame prenosy opery a baletu, sledujem televíziu, predovšetkým šport, z neho patrí k mojim celoživotným láskam krasokorčuľovanie (v posledných rokoch, ak sa dá, sa na vrcholné súťaže idem pozrieť aj osobne – na budúci rok sa s dcérou chystáme na majstrovstvá sveta do Milána), v minulosti som sa intenzívne venovala ručným prácam, ku ktorým sa v inej podobe začínam vracať aj teraz, baví ma aj len tak pre seba prekladať krátke texty z angličtiny. Zveľaďujem svoju početnú zbierku balíčkových cukrov a už niekoľko rokov patrím do skupiny amatérskych výtvarníkov, s ktorými sa stretávame v základnej umeleckej škole raz do týždňa. 

Za svoj bohatý profesijný život ste určite nezbierali aj veľa zaujímavých zážitkov, či už s kolegami, študentmi, prípadne z konferencií a výskumných pobytov. Mňa by zaujímalo, na ktorý najradšej spomínate?

Za tie roky, ako spomínate, toho bolo skutočne dosť. Akademický život nie je nudným životom. Je to veľmi intenzívny život, kde ani jeden deň nie je ako druhý. V pedagogickej práci pre mňa medzi najväčšie zážitky patrí okamih, keď sa vydarí vyučovacia hodina, keď aj študenti, aj učiteľ vycíti, že sa v miestnosti nenachádzajú len preto, že musia, ale keď to medzi nimi v tom dobrom slova zmysle zaiskrí. Zážitkom sú pre mňa aj dobre napísané seminárne alebo záverečné práce, veľkú radosť mám zo svojich doktorandov a z ich úspechov; kvalitná dizertačná skúška alebo obhajoba dizertačnej práce je rovnako intelektuálnym, ako aj emocionálnym zážitkom. Čo sa týka vedeckej práce, k veľmi intenzívnym zážitkom radím spomienku na jednu z pravidelných konferencií Slovenskej asociácie logopédov na Štrbskom Plese vo Vysokých Tatrách (čo je samo osebe veľmi príjemné), keď sme spolu s kolegyňami prezentovali asi stovke logopédov z celého Slovenska jeden z našich výstupov – Test komunikačného správania pre deti vo veku od 8 do 30 mesiacov – a po skončení prezentácie celá sála vstala a mali sme klasické „standing ovations“ – zážitok to bol hlavne preto, že prácu ocenili práve tí, ktorí s výsledkami nášho výskumu aj každodenne pracujú. 
Samostatnou kapitolou sú zážitky z pracovných ciest. Práca mi umožnila dostať sa do mnohých európskych krajín, do Kanady aj Spojených štátov, kde som ako štipendistka Fulbrightovej nadácie a lektorka slovenského jazyka a kultúry strávila na Univerzite Johna Carrolla v Clevelande jeden akademický rok, a potom ešte, rovnako v rámci Fulbrightovej nadácie, jeden trimester vedeckej stáže v Haskinsových laboratóriách na Yale University v New Havene. Cestovala som sama, v menších aj väčších skupinách, v posledných rokoch v súvislosti s prácou na veľkých európskych projektoch si vzájomne robíme spoločnosť s kolegyňou z bratislavskej Univerzity Komenského doc. Svetlanou Kapalkovou. Pozažívali sme toho veľmi veľa, v podstate je na takejto ceste dobrodružstvom každý deň. Jedna situácia nám zvlášť utkvela v pamäti – keď nás letiskový autobus vysadil v centre Ankary, doslova pod mostom – a my sme sa s dvoma kuframi, bez inštrukcií, bez GPS, bez mapy a bez toho, aby nám ktokoľvek rozumel, mali dostať na železničnú stanicu, aby sme sa rýchlovlakom presunuli do Eskişehiru, kde sa malo konať projektové stretnutie (mimochodom, v jednom z najkrajších univerzitných kampusov, ktoré som navštívila). Napokon, cez Generálne riaditeľstvo tureckých železníc, kam sme sa akosi zamotali, sme sa na stanicu v podstate pokojne a načas dostali. Odvtedy je naším heslom presvedčenie, že keď sme prežili toto, prežijeme už asi všetko.

Čo by ste chceli odkázať mladej generácii študujúcej na našej univerzite?

Možno ani nie tak odkázať, ako podeliť sa s tým, čo ma celkom vo vzťahu k akademickému životu, ale nielen k nemu, a vo vzťahu k mladej generácii trápi. Pred časom mali v rámci predmetu žurnalistické žánre v tlačových médiách študenti napísať prácu na tému „Ako sa žije na Slovensku?“ Keď som ich práce začala opravovať a hodnotiť, po prečítaní niekoľkých z nich som musela prestať, lebo v nich bolo toľko negativity a pesimizmu, že som tieto pocity nevládala zvládnuť naraz a musela som ich dávkovať. Veľmi ma mrzí vytváranie (aj mediálne) predstavy, že na Slovensku je to celé zle. Nemyslím si to. Napriek chybám, omylom, nedostatkom som hlboko presvedčená, že Slovensko je krajinou, kde sa žiť dá. Okrem iného ma o tom presvedčili aj moje zahraničné pobyty. Takže, domnievam sa, že mladí ľudia by mali poznať, ako je to vo svete (a dnešná organizácia vysokoškolského štúdia na to vytvára aj predpoklady), aby potom vedeli oceniť život na Slovensku a nadobudnutými poznatkami a skúsenosťami ho aj pomáhali zlepšiť. Podobne je to s vytváraním obrazu slovenského vysokého školstva – nepamätám sa, kedy som v médiách čítala, počula alebo videla pozitívnu správu o vysokých školách na Slovensku – absolutizácia všelijakých rebríčkov a hodnotení, obrazne povedané, neustále vyhlasovanie prvej hviezdy zápasu, ešte o skutočnej kvalite práce v konkrétnej učebni a s konkrétnymi ľuďmi veľa nehovorí. Nepochybne, aj tu by sa dalo mnohé zlepšiť (napríklad prístup k bibliografickým zdrojom, ktorý je na každej serióznej univerzite absolútne prirodzený – u nás to tak nie vždy je), ale, ako vždy a vo všetkom, kvalita práce je spojená s prácou konkrétnych ľudí tu a teraz. Napokon ma veľmi mrzí spoločenské zaznávanie až nivelizácia osožnosti humanitných vied. Domnievam sa, že práve v dnešnom svete humanitné vedy, resp. to, čo reprezentujú, majú veľmi dôležité miesto. Uvediem príklad, uznávam, že zjednodušujúci a trochu pritiahnutý za vlasy: s akým ohlasom sa stretávajú vynálezy humanoidných robotov, ktoré potenciálne vedia formálne vyjadriť emóciu a môžu slúžiť napríklad na opateru starých a chorých ľudí! Nepochybujem o tom, že takéto vynálezy sú prospešné. Ale nie je to napríklad aj humanizujúca sila literatúry, umenia, áno, aj jazyka, ktorá má možnosť vychovať človeka tak, aby, keď to bude potrebné, staral sa o starých a chorých ľudí on sám ako človek z mäsa a kostí, a nie robot s ľudskou tvárou? 

Naša práca ako vysokoškolských pedagógov je príťažlivá okrem iného aj tým, že umožňuje neustálu interakciu so šikovnými  mladými ľuďmi. Pocit, keď prechádzam po dlhej chodbe hlavnej budovy našej univerzity, ktorá je plná študentov, je pocit veľmi príjemný. Dúfam, že tých, ktorí sa rozhodnú seriózne študovať práve humanitne a spoločensky orientované vedy, bude aj v časoch, ktoré prídu, dostatok, takže bude sa mať kto učiť a bude aj koho učiť.

Zhováral sa
Mgr. Peter Sasák 
FF PU