V máji 2018 si prešovská akademická obec pripomenula významné životné jubileum doc. Mgr. art. Karola Medňanského, PhD., muzikológa, vysokoškolského pedagóga, umelca a organizátora umeleckej činnosti na našej univerzite.

Doc. Mgr. art. Karol Medňanský, PhD. (1948), zasvätil viac ako štvrťstoročie svojej tvorivej práce Prešovskej univerzite nielen ako pedagóg, ale obzvlášť ako osobnosť pôsobiaca na poli umeleckej činnosti. Ako absolvent Vysokej školy hudobnej Franza Liszta vo Weimare v Nemecku a Akadémie starej hudby na Masarykovej univerzite v Brne sa neskôr uplatnil ako orchestrálny hráč v Nemecku, Egypte, Bratislave, Košiciach a v Prešove. Od roku 1992 pôsobil na Katedre hudobnej výchovy FHPV Prešovskej univerzity, neskôr na Katedre hudby IHaVU FF (2011). V roku 1994 na Katedre hudby FHPV PU založil súbor Musica Historica. Práve toto umelecké teleso prispelo výraznou mierou k prezentácii mesta i univerzity. Je autorom celého radu vedeckých monografií, ktoré sú v odbornej komunite vysoko cenené. Za publikácie Passiones Bachianae (Prešov 2007) a Komorná tvorba Mikuláša Moyzesa (Prešov 2008) mu bola udelená významná Cena Jozefa Kresánka. Ako umelecká osobnosť a inšpiratívny pedagóg sa výraznou mierou pričinil o budovanie kultúrneho millieau Prešovskej univerzity. Cez svoje umelecké, organizátorské a dramaturgické aktivity prispel k šíreniu jej dobrého mena v stredoeurópskom priestore a nemecky hovoriacich krajinách Európy.

Pán docent, milý Karol, na začiatok obligátna otázka – aká bola Tvoja cesta k hudbe a v akom momente sa táto cesta presmerovala k jej výučbe, praktickej i teoretickej, a k vedeckému bádaniu v oblasti hudby?

Moja cesta k hudbe bola priamočiara a súčasne veľmi komplikovaná, ale v prvom rade riadená Božou prozreteľnosťou. Prvé stretnutie s hudbou bolo na ĽŠU v Prievidzi, kde som vyrastal, tu som sa učil hrať na akordeóne a neskôr na violončele. A práve v tomto momente som zistil, že violončelo je nástrojom môjho života – až o ďalších 25 rokov neskôr som si uvedomil, že týmto nástrojom je ale viola da gamba. Po úspešnom ukončení štúdia na konzervatóriu v Žiline som nastúpil do Orchestra spevohry Novej scény v Bratislave. Zdalo sa, že moja životná cesta je už predurčená a budem celý život vykonávať toto nádherné povolanie orchestrálneho hráča, ktoré ma v plnej miere napĺňalo. Moja cesta od orchestrálneho hráča k pedagógovi sa nepresmerovala, boli to dve paralelné cesty, navzájom sa doplňujúce hneď od začiatku mojej kariéry. Učil som na všetkých miestach môjho pôsobenia v orchestroch ako učiteľ hry na violončelo. Pedagogická činnosť ma vždy v plnej miere napĺňala a využíval som v nej aj skúsenosti orchestrálneho a komorného hráča. Zavŕšením pedagogických snáh bolo už potom pôsobenie vo vysokom školstve.

Prechod k teoretickej a vedeckej oblasti bol veľmi pozvoľný. Moja túžba z mladosti ísť študovať na vysokú školu hudobnú teóriu, prípadne dejiny hudby sa z objektívnych dôvodov nenaplnila. O čosi neskôr som však mal naozaj šťastie na dobrých a prajných ľudí – po príchode do Prešova ma podnecoval k počiatkom publikačnej činnosti doc. František Matúš, CSc., ktorý ma postupne nasmeroval až k vedeckej činnosti, podotýkam, vždy pod ostrým drobnohľadom jeho kritického oka, za čo som mu veľmi vďačný. Takže postupne sa stal doc. F. Matúš mojím vedeckým tútorom, pričom k nemu neskôr pribudol prof. Ladislav Burlas, DrSc., a ešte aj prof. Rudolf Pečman, DrSc., z Brna. Im vďačím za všetko, čo som v oblasti hudobnej vedy dosiahol.

Ktoré odbory muzikologického výskumu Ti prirástli k srdcu?

Ja nerobím rozdiel medzi jednotlivým odbormi muzikologického výskumu. Som toho názoru, že dejiny hudby sa vyvíjajú špirálovitým spôsobom a všetko so všetkým súvisí. Musím sa však priznať, že môjmu srdcu je predsa len najbližší barok. Všetky oblasti môjho výskumu však v značnej miere súvisia s mojou umeleckou činnosťou. V súbore Musica Historica Prešov sme hrali najmä barokovú tvorbu, hlavne Johanna Sebastiana Bacha – následne vznikli o jeho tvorbe 3 monografie. S Prešovským sláčikovým kvartetom sme hrali v 90. rokoch sláčikové kvartetá Mikuláša Moyzesa a o 10 rokov neskôr vznikla monografia o jeho komornej tvorbe. V mojej vedeckej činnosti išlo vždy o typické prepojenie praxe s teóriou.

Aké má podľa Teba výhody, ak je praktický hudobník a skladateľ súčasne aj pedagógom?

Všetky tieto tri oblasti boli kontinuálnou súčasťou môjho profesionálneho života, aj keď najmenej významnou oblasťou bola kompozícia, napriek tomu, že v roku 1979 som vyhral medzinárodnú skladateľskú súťaž v Poľsku. 

Keď sa však vrátime po historickej osi o 300 – 400 rokov naspäť do histórie, tak tieto všetky činnosti sa integrovali vždy v jednej osobnosti – hudobník bol skladateľ, teoretik, pedagóg, kapelník a aj manažér či vydavateľ. Hudobník bol v minulosti integrovaná osobnosť. A aké to má výhody vo vyučovacom procese? Vyslovene praktické a integrujúce. V edukačnom procese som sa snažil ponímať nastolený problém v komplexnej podobe, či to bolo v nástrojovej výučbe, alebo v teoretickej rovine. Tu mi vo veľkej miere pomáhalo skladateľské vzdelanie, predovšetkým pri analýzach hudobných diel, podával som ich tak povediac z pohľadu tvorivého procesu skladateľa. Takto integrujúco som chápal napríklad aj predmety, ktoré som učil na magisterskom stupni – hudba 20. a 21. storočia, improvizácia inštrumentálneho sprievodu a aranžovanie pre školské súbory. Vyučoval som ich vždy vo vzájomných súvislostiach.

V pedagogickej činnosti vysokoškolského učiteľa je veľmi dôležité umenie motivovať, inšpirovať študentov výkonom k vedeckému bádaniu. V čom toto umenie podľa Teba spočíva?

V prípade študentov vidím možnosť ich motivácie a inšpirácie v dvoch rovinách: prebiehajú  priamo na vyučovaní alebo bezprostredne po odprednášaní určitej témy; druhou rovinou je, ak  vidíme pedagógovu motiváciu a inšpiráciu v ich ďalšom profesionálnom živote s odstupom niekoľkých rokov. V tejto prvej rovine sú typickým príkladom moji študenti pri vypracovaní záverečných prác, keď skutočne so zanietením študujú literatúru k danej téme. Tiež ma poteší, keď po prednáške o avantgardnej hudbe stretnem jedného či dvoch študentov na koncerte takejto hudby v Košiciach. V tej druhej rovine uvediem príklad študentky Márie Rendešovej, ktorá v mnou vedených komorných súboroch na univerzite hrala na flaute v značnej miere barokovú hudbu a napísala obe záverečné práce zamerané na barok. Po skončení štúdia na našej univerzite odišla študovať Bc. stupeň barokovú priečnu flautu na Súkromné konzervatórium do Viedne, Mgr. stupeň skončila v tomto roku na prestížnej vysokej hudobnej škole Mozarteum v Salzburgu v Rakúsku a v súčasnosti je hráčkou na priečnu barokovú flauta v súbore Il Cuore Barocco. A druhým príkladom si určite aj Ty, milá kolegyňa, pani docentka, tiež si bola mojou študentkou, hrala si na husliach v komornom orchestri Camerata Academica. Do akej miery som aj Teba motivoval a inšpiroval vyjadruje Tvoja úspešná vedecká a umelecká činnosť, naše spoločné diskusie o hudbe a radosť z toho, čomu sa venujeme. V čom je teda umenie motivovať a inšpirovať študentov? Podľa mňa v úprimnosti a pokore. Odozvou sú po rokoch milé ľudské stretnutia, úprimné slová vďaky od študentov.  

Nasledujúca otázka má filozofujúci rozmer: patria podľa Teba, pán docent, umenie a univerzita dovedna? Prečo a čím podľa Teba hudba k rozvoju univerzitného života prispieva?

Jednoznačne umenie a univerzita patria k sebe. Keď sa obzrieme naspäť, do histórie vzdialenej od našej súčasnosti niekoľko stáročí, študent mohol na univerzite pokračovať v štúdiu na špecializovaných odboroch až po získaní titulu bakalár krásnych umení – aj keď v tej dobe medzi umenia patrili aj iní disciplíny. Samozrejme, že na univerzite má svoje miesto aj hudba. Každá americká prestížna univerzita má minimálne jeden symfonický orchester a komorný orchester, zložený zo študentov, vyučujúcich, ako aj profesionálnych hudobníkov, dirigovaných vynikajúcimi dirigentmi. Na významných univerzitách v Nemecku existuje post univerzitného hudobného riaditeľa, ktorý zodpovedá za organizovanie hudobného univerzitného života, spravidla je to dirigent s manažérskymi schopnosťami. 

Naša univerzita má jednu nevýhodu, že nemá koncertnú sálu, divadlo a ani primerané výstavné priestory. Vďaka mimoriadnemu porozumeniu a ústretovosti riaditeľa Univerzitnej knižnice PU pána Ing. Petra Haľka sa prevažná väčšina kultúrnych akcií odohráva práve v týchto priestoroch, na základe čoho sa stali v pravom slova zmysle kultúrnym centrom našej univerzity. Na našej univerzite pôsobí celý rad hudobných umeleckých súborov – zbory, komorný orchester, komorné hudobné zoskupenia, folklórny súbor, študentské divadlá. Činnosť týchto súborov je organizovaná prostredníctvom Rady pre umeleckú činnosť pri Rektoráte PU v Prešove. V priestoroch Univerzitnej knižnice PU každoročne zaznieva veľký počet umeleckých akcií. V rokoch 2004 – 2017 tu dokonca prebiehal hudobný festival s medzinárodnou účasťou Akademické komorné koncerty pod patronátom MK SR, ktorého som bol dramaturgom. Nezastupiteľné miesto v kultúrnom živote má aj Akademický Prešov.

Úlohou umenia na univerzite je v prvom rade zhumanizovať vedecko-edukačné prostredie a v tomto zmysle je jeho poslanie nezastupiteľné a mimoriadne dôležité.

Pán docent, milý Karol, aké je Tvoje životné a aké Tvoje umelecké krédo?

Životné krédo je pomerne jednoduché – riadiť  sa a dodržiavať Božie a aj svetské zákony alebo ináč: „Čo je Božie, Bohu, čo je cisárovo, cisárovi.“ A umelecké krédo? Riadiť sa Lutherovou tézou „Hudba je najkrajší Boží dar“, v tomto duchu je mojou povinnosťou využívať môj talent daný od Boha a naďalej ho podľa mojich schopností rozvíjať, tak v praktickej, ako aj teoretickej rovine.

Ak by si mal možnosť niečo odkázať či poradiť mladým ľuďom študujúcim na našej univerzite, aké slová by si zvolil a čo by si označil ako podstatné pre úspešný a naplnený život?

Obrátim sa na našich študentov hudby: študujte hudbu veľmi zanietene a s hlbokou pokorou tak po praktickej, ako aj teoretickej stránke, obe sa dopĺňajú a navzájom súvisia, veď „Hudba je najkrajší Boží dar“.

A ešte niečo mi leží na srdci. Mám dojem, že študenti sa stali príliš individuálni, ako keby sa z nich vytratila ich niekdajšia súdržnosť, vzájomná dobroprajnosť, zmysel pre kolektív, ale aj zmysel pre typicky študentské „pestvá“, taký ten typický študentský, nikoho neurážajúci humor. Takže môj láskavý apel je: študenti, buďte opäť študentmi.

Pripravila: 

doc. PaedDr. Slávka Kopčáková, PhD.,

FF PU