Profesor Milan Turek (04. 02. 1942) ako rodený Prešovčan svoju profesionálnu kariéru zameral na kultivovanie mladých ľudí a svojimi skúsenosťami a nadhľadom vytváral základňu pre formovanie budúcich telovýchovných pedagógov, športovcov a trénerov. Vo chvíli jeho lúčenia sa s pracovným akademickým prostredím som sa s ním porozprával nie len o pracovných, ale aj životných skúsenostiach.

Čo vás viedlo k tomu, že ste svoju pracovnú kariéru zamerali na šport?

K športu som mal odmalička veľmi blízko. Pamätníci, ktorí si spomínajú na Mlynský jarok s náhonom v Prešove, vedia, že smerujem k vode. Ako 14-ročný som absolvoval prvú plaveckú súťaž Športové hry mládeže, ktoré som vyhral, aj napriek tomu, že som nebol registrovaný ako športový plavec. Odvtedy bola moja športová činnosť spojená s vodným prostredím, a to bol podnet pre zapojenie sa do pravidelnej športovej prípravy. Najskôr ako plavec a neskôr ako hráč vodného póla. Na konci druhej životnej dekády som dlhodobejšie laboroval a lekári mi prognózovali koniec športovej kariéry. No rozhodol som sa, že to prekonám. Po úspešnom absolvovaní prijímacích skúšok som nastúpil na Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Vyštudoval som vysokú školu a vodné pólo som aktívne prestal hrávať ako 33-ročný. Držal som sa filozofie, že „Nič tak neničí človeka, ako trvalá telesná nečinnosť“.  

Čo vám najviac utkvelo v pamäti z čias vášho vysokoškolského štúdia?

Tak toho je viac, ale popremýšľam, čo môžem povedať (smiech). Počas môjho vysokoškolského štúdia bolo problematické zabezpečiť si študijné materiály, pretože niektoré v určitých prípadoch ani neexistovali. Sám pre seba som si dal za cieľ zmeniť štatút telocvikára a k tomu som aj patrične pristupoval. Za jeden z najpamätnejších momentov svojho štúdia považujem termín skúšky u profesora Macáka z psychológie športu, ktorú som v danom termíne urobil ako jeden z mála úspešných. Vtedy mi pán profesor povedal, že ho zaujalo moje logické myslenie.

Desiatky rokov ste pripravovali študentov na dráhu pedagogickej alebo trénerskej činnosti, aký zásadný rozdiel ste spozorovali medzi vašou generáciou študentov a tou terajšou?

Každá činnosť človeka je niečím charakterizovaná. Pre telocvikársku činnosť je charakteristický vyšší stupeň súťaživosti. Presadiť sa v športe, okolí, v živote a tak ďalej. Ja si kladiem otázku, či sa táto hladina úrovne súťaživosti tejto generácie študentov neznížila. 

Ako si spomínate na kapitolu začiatkov vašej pedagogickej kariéry? 

Na katedre som viedol špecializáciu plávanie a predmety, ktoré je možné zaradiť k vednému odboru športová kinantropológia. Na ich názvy si už popravde ani nespomínam. Neskôr v roku 1990 na Katedre telesnej výchovy na Pedagogickej fakulte PU a od roku 2004 na Katedre športovej kinantropológie Fakulty športu PU pribudli predmety ako biomechanika, základy využitia matematickej štatistiky pri koncipovaní vedeckých záverov pre potreby športovej praxe. Súčasťou mojej práce bolo aj organizovanie a vedenie letných a zimných kurzov zameraných na pobyt v prírode. Takmer dvadsať rokov som organizoval a viedol kurz splavovania Hrona, ale aj Dunaja. Pri jednej z analýz, ktoré som po rokoch realizoval, bolo výsledkom vyšlo 4 500 km strávených v jednotlivých druhoch plavidiel. Približne 162 km bola trasa jedného kurzu. Začínali sme v Hronskej Dúbrave a končili sme v Štúrove. Zo zimných športov som inklinoval k lyžovaniu. Trikrát som absolvoval Bielu stopu SNP a taktiež niekoľko kurzov zjazdového lyžovania. 

Čo vás nasmerovalo k vašej vedecko-výskumnej činnosti?

Už počas štúdia som mal možnosť spolupracovať a učiť sa od úspešných športovcov a neskôr pedagógov a trénerov. Rád by som spomenul prof. Sýkoru, prof. Macáka, prof. Havlíčka, prof. Kasu, doc. Čepčianského. Pri mojej diplomovej práci ma ako školiteľ viedol prof. PhDr. Ľudovít Kilár, CSc. V roku 1984 som obhajoval kandidátsku dizertačnú prácu pod vedením prof. Stejskala na tému Formovanie pohybového profilu študentov telesnej výchovy. Pri vykonávaní svojej profesie som narážal na občasné ťažkosti, ktoré vyplývali jednak z môjho postoja a tým čo som považoval za dôležité, ale aj zo sféry spoločensko-profesionálnej, ktorá bola ovplyvnená vtedajším režimom v Československu. Vtedy som si osvojil jedno tvrdenie a presvedčenie o jeho platnosti u mňa trvá až doteraz, a teda „kto vo vede je na prvé počutie zrozumiteľný, nehovorí nič nové“. Postupom jednotlivých rokov sa vyformovalo moje vedecko-výskumné pôsobenie. To je možné rozdeliť približne do troch časových etáp. Prvá etapa bola orientovaná na problematiku transferu v motorickom učení. Druhou etapou bolo riešenie problematiky prognózovania v športe, kde dlhodobým longitudinálnym výskumom, do ktorého boli zapojení spolu s domácimi aj zahraniční vedeckí pracovnici, som si spracovával podklady k svojej habilitačnej práci. Výsledky vzhľadom na zložitosť témy boli pokryté rozsiahlou publikačnou činnosťou spolu s vydaním vedeckej monografie. Tretia etapa bola výskumne zameraná na riešenie problematiky telesnej zdatnosti a telesného vývinu detí predškolského a mladšieho školského veku. Projekt bol realizovaný v rámci medzinárodnej vedeckej spolupráce s pracoviskami v Poľsku, bývalej Juhoslávii a v Českej republike. V závere svojej vedecko-výskumnej činnosti som v spolupráci s kolegami na FŠ nadviazal na skúsenosti z predchádzajúceho obdobia a zameriavali sme sa na výber talentov a pohybovú výkonnosť mládeže a vrcholových športovcov.

Svoje poznatky ste aktívne prezentovali doma aj v zahraničí, ktorú z konferencií považujete za najvýznamnejšiu? 

To nie je možné jednoznačne určiť, pretože každá konferencia, ktorej som sa aktívne zúčastnil, bola svojim obsahom špecifická. V pamäti mi utkveli hlavne veľké kongresy v Moskve, Kyjeve, Astane, Kaliningrade, Magdeburgu. Takouto formou som sa snažil získavať nové kontakty, vymieňať si skúsenosti a udržiavať priateľstvá. Odmenou mi boli pozvania na ďalšie konferencie, na ktorých som mnohokrát viedol aj rokovania v sekciách.       

Intenzívne ste pripravovali študentov na študentskú vedeckú a odbornú činnosť, čo vás k tomu motivovalo?

Študenti boli pre mňa partnermi. Mal som záujem im obetovať čas a veril som, že sa ten investovaný čas vráti. A vo viacerých prípadoch sa to aj potvrdilo. Viacerí so mnou spolupracovali aj počas doktorandského štúdia a neskôr sme spolupracovali aj ako kolegovia na pracovisku. Do určitej úrovne viete profilovať študenta, ale keď nastane čas, tak je potrebné ho nechať pracovať samostatne a vtedy sa ukáže, ako prospešná bola vaša práca. Teším sa z každého úspechu kolegov, na ktorých profilácii som mal nejaký podiel a veľmi podstatné pre mňa zostáva, že aj po desiatkach rokov si vieme podať ruku a ľudsky sa pozdraviť.  

Čo by ste odkázali budúcim absolventom Fakulty športu?

„Šport učí čestne vyhrávať, šport učí čestne prehrávať, šport učí všetkému, učí životu!“ Týmto citátom som sa inšpiroval počas svojej športovej, ale aj pedagogickej kariéry a domnievam sa, že ním je vyjadrené všetko podstatné. 

K životným úspechom nevedie široká diaľnica, ale častokrát úzka a kľukatá cestička, na ktorej je potrebné zvládať množstvo prekážok, ktoré nás nútia po každom páde znova vstať a pokračovať. Profesor Milan Turek začal pôsobiť na Katedre odbornej a všeobecnej telesnej výchovy Pedagogickej fakulty v Prešove UPJŠ v Košiciach. V rozmedzí rokov 1997 – 2003 viedol ako dekan Pedagogickú fakultu PU v Prešove. Má značný podiel na formovaní vedného odboru vedy o športe, ako aj pri založení dvoch zahraničných vedeckých spoločností a jednej domácej. Svoj čas a energiu sústredil na koncipovanie posudkov a stanovísk k habilitačným prácam a inauguračným konaniam, čím do značnej miery prispel k zvyšovaniu kvality vysokoškolského vzdelávania doma aj v zahraničí. Výsledky jeho práce ohodnotila  medzinárodná vedecká spoločnosť Sportmotorik udelením čestného uznania za rozvoj antropomotoriky a je držiteľom zlatej medaily PU v Prešove. 

Touto cestou by som sa mu chcel úprimne poďakovať za spoločne strávený čas a množstvo pracovných, ale aj životných inšpirácií.

Zhováral sa

Mgr. Marek Kokinda, PhD.

FŠ PU