Nepochyboval som o tom, že sa komunizmus raz skončí...

Doc. PhDr. Ľudovít Petraško, PhD., sa narodil v roku 1949 v Šarišských Lúkach. Študoval nemčinu a  slovenčinu na FF UPJŠ v Prešove, posledné štyri semestre vo východonemeckom Rostocku. Pôsobil ako odborný pracovník v múzeu aj vedeckej knižnici, vydavateľský redaktor, v slobodnom povolaní, od r. 1990 ako vysokoškolský učiteľ na Katedre germanistiky FF UPJŠ. Od septembra 2019 je na dôchodku. Publikoval prózu vrátane dvoch kníh povestí, vo Vydavateľstve PU štúdie o slovensko-nemeckých (nielen) literárnych vzťahoch (nem. Hamburg 2015), literárnu čítanku o Prešove, dva tituly z  regionálnej histórie, výber z literárnych recenzií. Prekladá z nemčiny a  angličtiny prózu a dramatické texty, pôsobí ako editor. Spolupracuje s  médiami, je autorom rozhlasových hier a jednej televíznej, publikuje v literárnych periodikách aj dennej tlači.

Pôsobili ste v novembri 1989 na prešovskej Filozofickej fakulte?

Na Filozofickú fakultu som prišiel až o rok neskôr, osemnásť rokov po skončení štúdií. Dôvodom bolo to, že ako syn politického väzňa z 50. rokov som nebol vhodný. Okrem toho som sa na promócii prezentoval prejavom, ktorý označili za antisocialistický. Nepoďakoval som sa v ňom strane, proste som na to nevidel dôvod. Písal sa rok 1972, „normalizačná“ mašina sa už krútila na plné obrátky. Aj preto si nemyslím, že som veľa stratil tým, že som germanistiku pestoval skôr ako hobby.

Boli ste priamym účastníkom udalostí novembra 1989, aké sú vaše spomienky na toto obdobie?

Nepochyboval som o tom, že komunizmus sa raz skončí. Nazdal som sa však, že bude pomaly, postupne odumierať, nepočítal som s tým, že sa jeho konca dožijem. Čo prišlo, pokladal som priam za zjavenie. Samozrejme, chvíľu trvalo, kým revolúcia dorazila aj do Prešova. Asi o týždeň, v sobotu sa nás zopár spontánne zišlo pred divadlom. Bolo na to treba zrejme istú odvahu, z balkóna Savoya nás filmovala eštébé. Ani v nasledujúcich dňoch nedostali ešte udalosti rýchly spád. V divadle sa miesto predstavení, o ktoré odrazu nebol záujem, konali diskusie, nemastné-neslané, ľudia si ešte nezvykli, že môžu hovoriť – o  čomkoľvek. Vtedy vznikla  v Prešove odnož občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu. Ustanovili ma za tlačového tajomníka, formuloval som stanoviská pre verejnosť.

A čo študenti, akú úlohu zohrávali v týchto udalostiach?

Nijakú, totiž spočiatku. Naopak, ešte v prvých dňoch sa v Prešovských novinách, orgáne okresného výboru komunistov, objavilo ich údajné stanovisko k udalostiam v Prahe, odsudzovali vyčíňanie protisocialistických živlov (samozrejme, spísali ho iní a inde). Nemožno sa im ani čudovať, dvadsať rokov tu vládla strana prostredníctvom svojich nohsledov vskutku tvrdou rukou. A práve tak i v meste, ktoré sa, zdá sa, dodnes nezbavilo tejto záťaže. Čo sa na oboch fakultách dialo ďalej, som sledoval zvonku, netušil som, že sa raz ocitnem v tomto prostredí. Vlastne som mal iné ambície. Každopádne záslužnú úlohu zohral časopis Zmena, ktorú študenti začali vydávať podľa bratislavského vzoru a na prekvapujúco profesionálnej úrovni. Šéfoval jej Miro Ondirko, medzi spolupracovníkov patril napríklad dnešný televízny zabávač Marcel Forgáč. Ľudia sa o noviny priam trhali, Prešovské ostávali naďalej v rukách komunistov.

Kde sa vlastne v Prešove konali mítingy?

Práve tam, na priestranstve pred hotelom Savoy. Nemal som rád to miesto, na Prvého mája, za komunizmu najväčší sviatok, tam bola postavená tribúna, okolo ktorej sa valili nakomandované jasajúce davy. Najväčšieho mítingu, s Václavom Havlom v mestskej hale, som sa však nezúčastnil. Odskočil som si do Berlína, kde sa všetko začalo. Odlúpil som si z múru, ktorý medzičasom padol, z jednej i druhej strany. Na západnú som prešiel už bez požehnania našich úradov.

Mali ste nejakú konkrétnu úlohu na týchto mítingoch?

Raz či dvakrát som moderoval, raz ma poslali rečniť do ktoréhosi podniku. Lenže málo som vedel o tom, čo týchto ľudí trápi, akú zmenu očakávajú, žil som, napriek všetkému, akoby v bubline. Vystupoval som skôr v médiách, najviac v Slobodnej Európe. Naša spolupráca, ktorá sa začala pár rokov predtým, sa legalizovala hneď v prvých dňoch. Onú štvavú vysielačku v Mníchove financovala podľa našej propagandy CIA. O mňa každopádne nemali záujem.

Aká udalosť alebo moment vám najviac utkveli v pamäti?

Pravdepodobne Štedrý večer 1989. Mrzli sme pred Savoyom, ľudia nosili potraviny pre trpiacich Rumunov. V pamäti mi utkvelo dievčatko, ktoré sa, na mierny nátlak mamy, vzdalo čokolády spod stromčeka, bola západonemecká, v tom čase teda nanajvýš atraktívna. Aj z kostola prišli – polnočná sa konala o dve hodiny skôr, každý ju chcel vidieť ešte aj v televízii, kde sa vysielala vôbec prvý raz. A pán farár požehnal potraviny, skôr ako sme ich vypravili na cestu. Potreba pomôcť tým, ktorí sú na tom horšie, bola neuveriteľná. Dlho nám nevydržala – dalo sa čakať.

V rámci pozitívnych zmien, ktoré tieto udalosti priniesli, akú ste ocenili najviac?

Možnosť cestovať, kamkoľvek. Slobodne hovoriť, bez strachu, že ma ktosi udá. Mať slobodný prístup k informáciám. Môcť vskutku voliť. Nie je toho málo, aj napriek marazmu, v akom žijeme a ako sa o ňom v týchto dňoch dozvedáme. Kto by sa ho bol aj nazdal v tých vzrušujúcich dňoch?

Čo by ste chceli študentom Prešovskej univerzity odkázať?

Aby všetko toto, čo som uviedol vyššie, nepokladali za samozrejmosť, akoby to tu bolo odjakživa. A aby si to aj náležite vážili, zmysluplne využívali možnosti, kedysi netušené, aké sa im dnes núkajú. 

Zhovárala sa 

Mgr. Veronika Drábová