S koncom letného semestra sa pomaly uzatvára ďalší akademický rok na Prešovskej univerzite. O tom, aké nové skutočnosti, problémy či výzvy univerzite priniesol, sme sa porozprávali s jej rektorom Dr. h. c. prof. PhDr. Petrom Kónyom, PhD.

Pán rektor, čo priniesol nový akademický rok pre univerzitu? S čím musela zápasiť a čo jej možno v tomto roku prospelo?

Položili ste mi otázku, ktorá sa dá veľmi ľahko vyjadriť jednou vetou, odpovedať na ňu však nie je úplne možné ani na celej stránke textu. Zvlášť, ak ide o taký akademický rok, aký bol tento, pričom ho ešte stále nemáme celkom za sebou a tak nás ešte môže hocičím prekvapiť.

Dobrým alebo zlým?

Vzhľadom na sumu všetkého negatívneho, čo tento rok priniesol, by sme si hádam zaslúžili už iba dobré. To však, žiaľ, nezáleží na nás. V každom prípade by som sa rád vrátil k Vašej otázke, ak by ste ju mohli rozdeliť.

Čiže: ako sa začal tento akademický rok a aké boli Vaše očakávania?

Začal sa veľmi pozitívne a naše očakávania boli jednoznačne optimistické, pretože iné ani byť nemôžu. Iste si spomínate na otvorenie akademického roka konané v „pandemickej prestávke“ prezenčnou formou na obvyklom mieste v Divadle Jonáša Záborského. Významnou pozitívnou skutočnosťou, ktorá vtedy rezonovala, bolo zastavenie poklesu počtu študentov univerzity, ktorý napriek pandémii prekročil stav spred troch rokov, čo možno pri pokračujúcom negatívnom demografickom vývine považovať za veľký úspech. Naše optimistické očakávania sa týkali predovšetkým obnovenia a zachovania prezenčnej formy štúdia v podmienkach prudko stúpajúcej pandemickej krivky, čo si po dvoch dištančných rokoch jednoznačne priala veľká väčšina pedagógov aj študentov. To, že sa nám podarilo prezenčne absolvovať celý zimný semester – a to ako jedinej veľkej univerzite –, je nespornou zásluhou disciplinovanosti našich zamestnancov aj študentov, dodržiavajúcich aj kontrolujúcich prísne hygienické opatrenia s početnými obmedzeniami v závislosti od meniacich sa farieb „Covid-semaforu“. Všetkým by som sa im za to chcel úprimne poďakovať.

Aké skúsenosti alebo dokonca poučenie si univerzita odniesla z obdobia pandémie?

Ak by sme chceli parafrázovať staré porekadlo, tak pandémia nás zjavne nezabila a aj preto by nás mala posilniť. Predovšetkým sme všetci bohatší o skúsenosti s prácou v permanentnom strese, s fungovaním v mimoriadnych podmienkach, s rôznymi obmedzeniami a zásahmi z vonkajšieho prostredia. Samozrejme, univerzita, jej pedagógovia a študenti urobili v oblasti dištančného vzdelávania a vôbec pôsobenia v online priestore obrovský skok. Došlo k modernizácii informačnej infraštruktúry univerzity a zdokonaleniu jej zamestnancov v používaní moderných komunikačných technológií. V neposlednom rade sme sa naučili flexibilne reagovať na rýchlo sa meniace podmienky nášho pôsobenia, a to zďaleka nielen vo vzťahu k formám výučby a ich kombinovaniu.

Čo sa týka meniacich sa podmienok pôsobenia univerzity, patrí k nim aj dlho medializovaná novela vysokoškolského zákona?

Samozrejme. Žiaľ, po viac ako roku trvajúcej diskusii o novele, pri ktorej väčšina reprezentácií vysokých škôl zaujala odmietavý postoj a volala po viacerých zásadných korekciách ako výsledku širokého akademického diskurzu pri zapracovaní návrhov z praxe vedenia vysokých škôl, sa napokon presadila jej podoba od zeleného stola bez priamej väzby na skúsenosti z riadenia týchto inštitúcií, aj keď jej vo finálnej podobe nemožno uprieť snahu o hľadanie kompromisu a obrusovanie aspoň tých najostrejších hrán. Napriek tomu, že po celý čas bola ako najväčší problém novely prezentovaná voľba rektora za účasti správnej rady, v skutočnosti nová legislatíva výrazne ovplyvní chod univerzity na rôznych úrovniach, pričom mnohé dôsledky či mechanizmus fungovania zmien si v súčasnosti nevieme ešte dobre predstaviť. Zrušenie väzby obsadzovania funkcií docentov a profesorov na príslušné vedecko-pedagogické tituly spôsobí značné problémy pri výberových konaniach, zvlášť pri dodržaní pomerne ťažkopádneho predpísaného mechanizmu, rovnako potom môže skomplikovať kompatibilitu našich škôl so zahraničím, zvlášť v stredoeurópskom priestore. Podobne absencia výstavby a rozvoja fakúlt môže viesť k rôznym problémom pri hľadaní optimálneho modelu pôsobenia. Správne rady, ktoré dostali mimoriadne veľké právomoci, budú stáť pred úplne novými úlohami a takýchto ťažkostí bude novela pri jej zavádzaní do praxe generovať podstatne viac.

Bude teda implementácia novely zamestnávať univerzitu v nasledujúcich mesiacoch?

V podstate áno, pričom sme dostali čas takmer celý budúci akademický rok. Zamestnávať nás však budú takisto ďalšie nie práve pozitívne novoty, ktoré pre nás v Bratislave pripravili. Popri už končiacich sa prácach na „zosúlaďovaní“ ide o periodické hodnotenie vedeckovýskumnej činnosti, ktoré je potrebné uzavrieť ešte do konca tohto semestra. Myslím, že väčšina našich tvorivých zamestnancov o ňom už počula, a ak nie, tak veľmi skoro začuje, lebo sa bude týkať doslova každého. A zrejme aj jeho výsledky, či skôr dôsledky. Všetky uvedené povinnosti musí univerzita splniť pri už druhý rok sa znižujúcom objeme dotácie zo štátneho rozpočtu. Kým v minulom roku dostali verejné vysoké školy menej o takmer 25 miliónov, v tomto roku je to už mínus 27 miliónov eur. Znamená to, že z už tak suverénne najnižšieho rozpočtu pre vysoké školstvo v krajinách V4 sme tak doteraz škrtli finančné potreby dvoch univerzít, veľkosťou porovnateľných s tou našou. Samozrejme, takto masívny úbytok financií, ktorý pre nás v tomto roku predstavuje takmer 10 %, musí mať negatívne dôsledky pre chod univerzity na rôznych úrovniach.

Napriek tomu sa však podarilo zrealizovať niektoré rozvojové projekty.

Áno, v uplynulom roku podarilo realizovať niektoré staršie a začať nové rozvojové projekty, a to z rôznych zdrojov. Pri dlhodobej absencii relevantných výziev zo štrukturálnych fondov pre vysoké školstvo sme kombinovali výzvy iných rezortov s rozvojovými projektmi ministerstva školstva a vlastnými prostriedkami. Spomeniem iba ukončenie výstavby parku západne od rektorátu aj parkovej úpravy námestia pred VŠA, rekonštrukciu interiérov študentského domova na Námestí mládeže, vytvorenie nových parkovacích miest pri tzv. Starom internáte a, samozrejme, do užívania čerstvo odovzdané podkrovie Fakulty zdravotníckych odborov.

V uplynulých dňoch došlo k zrušeniu posledných opatrení v súvislosti s pandémiou a okrem rúšok z tvárí zmizli aj informačné tabule pri vchode do objektov univerzity. Priniesol ústup pandémie tak dlho očakávané uvoľnenie?

Isteže, no iba do istej miery. S poslednou covidovou vlnou mutácie známej ako omikron sa skutočne spájali nádeje nielen na oslabenie a ústup pandémie, ale aj na dlho očakávané uvoľnenie opatrení a postupný návrat života, aj toho akademického, do obvyklých koľají. Ešte však nestačila doznieť epidémia a z východu už prišla ďalšia výrazne negatívna vonkajšia zmena - nielen pre pôsobenie univerzity. Vojna u našich susedov nás všetkých po trištvrte storočí mieru postavila do novej, mimoriadnej, doteraz nepredstaviteľnej situácie.

Zasiahla vojna do života univerzity?

Samozrejme, nemohla nezasiahnuť. Už len preto, že sme prvá univerzita za hranicou a máme takmer tisíc ukrajinských študentov. Univerzita sa od prvej chvíle snaží v rámci svojich možností pomáhať ľuďom zasiahnutým vojnou. Poskytla ubytovanie pre rodinných príslušníkov a príbuzných svojich študentov, vyplatila jednorazové štipendium ukrajinským a ďalším vojnou poškodeným študentom, zorganizovala finančnú zbierku a podobne. Naši študenti a pedagógovia sa podieľajú na organizovaní humanitárnej pomoci utečencom, tlmočení, poradenstve, výučbe slovenského jazyka, zdravotnej starostlivosti o odídencov a rôznych iných formách ich podpory. Chcel by som všetkým študentom aj zamestnancom univerzity za ich prácu v tejto oblasti vysloviť úprimné poďakovanie a uznanie.

Čo by ste zapriali univerzite do ďalšieho akademického roka?

Menej problémov, ďalšie úspechy a najmä mier.