„Svet detských kníh je balzamom na dušu.“ 

Prof. PhDr. Zuzana Stanislavová, CSc. je významná literárna teoretička, kritička, historička, autorka množstva publikácií v oblasti literatúry pre deti a mládež, no donedávna najmä vysokoškolská pedagogička s milým úsmevom na tvári. 

Prof. Zuzana Stanislavová je absolventkou Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Hnúšti (1969). V rokoch 1969 – 1974 študovala učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov v špecializácii slovenský jazyk a nemecký jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) so sídlom v Prešove. Vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa a akademický titul CSc. získala v roku 1991 v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave v odbore 81-02-9 Teória a dejiny slovenskej literatúry. Habilitovala sa v roku 1995 na Vysokej škole pedagogickej v Nitre v odbore 81-02-9 Teória a dejiny slovenskej literatúry a inaugurovala v roku 2000 na Prešovskej univerzite (PU) v Prešove, Filozofickej fakulte, v odbore slovenská literatúra. V rozmedzí rokov 1995 – 1997 pôsobila na Ľvovskej štátnej univerzite vo Ľvove (Ukrajina) ako lektorka slovenského jazyka a kultúry. Od roku 1997 už nepretržite pôsobila na Prešovskej univerzite v Prešove, Pedagogickej fakulte (PF), a to až do svojho odchodu na dôchodok v roku 2022. Počas svojho vysokoškolského pôsobenia zastávala aj funkciu prorektorky PU, ako aj prodekanky PF a v súčasnosti je držiteľkou čestného titulu profesor emeritus.

Je tiež laureátkou významnej národnej ceny Trojruža, udelenej v roku 2011 Slovenskou sekciou IBBY (Medzinárodnej únie pre detskú knihu) za literárnokritické a literárnohistorické presadzovanie hodnôt, ktoré sú zárukou rozvoja slovenskej umeleckej literatúry pre deti a mládež. V roku 2012 jej bol udelený aj Certificate of Honour for Traslation od Medzinárodnej únie pre detskú knihu (IBBY – International Board on Books for Young People), mimovládnej organizácie UNESCO sídliacej vo Švajčiarsku. Dňa 7. decembra 2023 si od Slovenskej sekcie IBBY prevezme národnú cenu Plaketa Ľudmily Podjavorinskej udeľovanú za šírenie hodnôt slovenskej umeleckej literatúry pre deti a mládež v zahraničí.

Vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku i v samotnom Prešove sa v priebehu posledných desaťročí veľmi dynamicky rozvíja. Spomeniete si, pani profesorka, na svoje začiatky vysokoškolského pôsobenia? V čom bolo vysokoškolské prostredie v čase Vašich začiatkov iné?

Moje učiteľské začiatky na vysokej škole boli poznamenané náhodami. Po skončení vysokoškolského štúdia som si len ťažko hľadala učiteľské miesto na strednej škole (pre ktorú som získala kvalifikáciu): miest bolo málo, vplyvný strýko (ako to vtedy bývalo zvykom) sa v našej rodine nevyskytoval, a tak som si našla pôsobisko na Gymnáziu v Starej Ľubovni. Náhoda chcela, že v januári 1975 sa na dobu určitú (zastupovania počas materskej dovolenky) uvoľnilo miesto na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Prešove UPJŠ v Košiciach. Istá žičlivá duša, ktorá ma trochu poznala, pošepla o mne dobré slovo vedúcemu katedry a ten ma prijal na dobu do návratu kolegyne z materskej dovolenky. Pred pôsobením na vysokej škole som po skúsenostiach s výsostne akademickým prostredím na mojej alma mater, na ktorej som študovala, pociťovala veľkú bázeň. Postupne som ju však prekonávala a zvykala si. Potom sa udial ešte nejaký odchod z katedry a práca inde, ale na katedre už o mne vedeli a zrejme mi verili, pretože ma začiatkom 80. rokov povolali späť, hoci zasa len na dobu určitú (zastupovanie). Takto som sa na PF UPJŠ „prezastupovala“ až do pádu režimu a tvrdo som na sebe pracovala; preto som sa nečudovala, a už vôbec nebúrila, keď všetci vysokoškolskí učitelia museli v roku 1990 absolvovať konkurz a prijatí boli na dobu určitú. Tak je to vlastne až dodnes, hoci docenti a profesori majú po nejakých rokoch už stále pracovné miesta, čo však nemusí znamenať stále funkčné miesta. Návyk na tvrdú pracovnú disciplínu mi z tých čias zostal natrvalo.

A ako vyzeralo vysokoškolské prostredie vtedy? 

V mnohom bolo podobné: študentstvo bolo aj usilovné, aj ľahostajnejšie – rovnako ako dnes. Prednášky a semináre boli povinné, prísne sa zaznamenávala prezencia. Štúdium bolo náročnejšie o to, že iné ako tlačené študijné zdroje (a to v obmedzenej početnosti! Často bolo treba v knižniciach na ne vyslovene striehnuť;) neboli k dispozícii. Kdeže internet, google, offline či online priestor! Ani sa o tom nechyrovalo. Kamenné knižnice, študovne na prezenčné štúdium, prednášky, poznámky zo seminárov – tam boli zdroje poznania. Zdá sa mi však, že napriek tomu študenti boli omnoho aktívnejší v mimoškolských aktivitách, najmä umeleckých. Zostávali počas víkendov v internátoch, pravidelne chodili do divadla a kina, pracovali vo folklórnom súbore, v speváckom zbore, v divadielku poézie, v divadle malých javiskových foriem, v čase Akademického Prešova boli divadelné sály nabité. Na to sa dobre spomína. To, na čo sa spomína s dešpektom, boli povinné prvomájové sprievody (ak by ste sa nezúčastnili, mali by ste z toho vážne problémy), pre učiteľov ideovopolitické vzdelávania, na ktorých prebiehalo ideologické „vymývanie mozgov“, a následné skúšky, pri ktorých sa vás opakovane pýtali na závery zjazdov komunistickej strany a na názor na vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa v auguste 1968 (keby vám napadlo povedať, že to bola okupácia, celkom určite ste sa mohli rozlúčiť s miestom učiteľa a ako podvratný živel by ste ťažko hľadali zamestnanie vôbec). Pre študentov boli najnepríjemnejšie predmety z marxizmu-leninizmu a skúšky z nich boli najväčším postrachom (tak to napokon bolo aj v mojich študentských rokoch). Miera slobodného vyjadrenia názoru bola vtedy nízka, hoci... nazdávam sa, že dodnes sme sa dostatočne nenaučili vyjadriť svoj názor otvorene a pritom kultivovane. Takže hlavný rozdiel medzi vysokou školou vtedy a dnes vidím v miere slobody (študijných zdrojov, komunikácie, názoru) učiteľstva aj študentstva.

Nikdy ste neoľutovali, že ste si zvolili akademický chlebíček?  

Myslím si, že nikdy, aj keď niekedy bolo veľmi ťažko. Mala som však skutočne rada tie chvíle, keď som vliekla z knižnice batoh kníh a tešila sa na to, ako ich doma vybalím, roztriedim a začnem čítať. Alebo keď som sa v noci prebudila a v hlave sa mi zrazu objavilo riešenie problému, s ktorým som dlhšie zápasila. Spočiatku som si ho niekoľkokrát zopakovala s presvedčením, že do rána ho nezabudnem – ale, samozrejme, zabudla som a ráno bolo treba prácne dolovať z pamäti nejaké tie indície. Potom som spávala s papierom a ceruzou vedľa postele a potme som na papier načarbala riešenie, niekedy bolo ťažko rozlúštiť, čo to tam je napísané. A mala som rada študentstvo a tie chvíle, keď som s miernou trémou z očakávania, ako prednáška či seminár dopadne, kráčala do posluchárne. Nezbavila som sa toho do konca svojej učiteľskej kariéry.

„OBČAS POCIŤUJEM NOSTALGIU ZA SNOM MÔJHO DOSPIEVNIA.“

Ak by ste sa zhodou životných okolností nestali literárnou vedkyňou a akademičkou, kde si viete celkom živo predstaviť svoje alternatívne pôsobenie? 

Občas pociťujem nostalgiu za snom môjho dospievania – za archeológiou. Veľmi ma zaujímala história a dôkazy o starých civilizáciách a rozvoji ľudskej kultúry. Z tohto sveta mi už zostávajú len knihy Vojtecha Zamarovského, Pavla Dvořáka, C. W. Cerama a ďalších. A televízne relácie venované tejto problematike. No a ak by mojou prácou nemohla byť archeológia a ani učiteľstvo, potom by ma uspokojovala akákoľvek práca s knihou.

V jednom rozhovore ste sa raz vyznali, že čítanie kníh pre deti je pre Vás neustálym vracaním sa do čistého sveta, kam už inak ako s deťmi nemôžeme. Vnímate to stále rovnako?

Áno, vnímam to rovnako, ba v súčasnosti ešte intenzívnejšie. Svet detských kníh je balzamom na dušu a ponukou nádeje na to, že dobro, slušnosť, tolerantnosť a spravodlivosť majú právo na život. Netrúfam si povedať, či aj zvíťazia, ale v knihách pre deti rozhodne nie sú porazené. A to pôsobí povzbudzujúco.

Od roku 2022 si už užívate zaslúžený dôchodok, ktorý Vám mnohí mladší kolegovia z fakulty tak trochu závidia... (úsmev) Ako by ste charakterizovali Zuzanu Stanislavovú ako dôchodkyňu?

Stále číta knihy, tentoraz nielen pre deti, ale čoraz častejšie už aj knihy pre dospelých, ktoré doposiaľ museli disciplinovane čakať na svoju chvíľu v zástupe. Stále po troške píše, najviac recenzie, akoby sa vracala k začiatkom svojej „kariéry“. Rada varí a pečie, chodí s manželom na huby, keď je sezóna. V malej záhrade pri dome sa venuje pestovaniu ovocia a zeleniny, kvetov a okrasných drevín. Chodí na prechádzky so psom Šimonom, ktorého si ako sedemročného obstarala z útulku po smrti rovnako útulkového Benyho; keď s manželom odíde napríklad na dva dni do svojho rodného domu a psíka, ktorý neznáša jazdu autom, nechá v brlôžku pred dverami, psík sa granúl ani nedotkne, kým sa gazdovia nevrátia domov. Preto ho pri dlhšej neprítomnosti musí nosiť do hotela pre psov. K domácnosti patrí aj kocúr Muro, ktorý ju podľa všetkého zbožňuje. Dôchodkyňa Stanislavová sa však najradšej venuje svojej vnučke –⁠ prváčke, s ktorou si čítajú, hrajú sa na školu a rôzne spoločenské hry, cvičia a maľujú. A v poslednom čase sa po desaťročiach vrátila k pleteniu svetrov. Samozrejme, pre vnučku.

Váš pracovný život na Prešovskej univerzite bol u Vás spojený aj s funkciou prorektorky PU, resp. aj prodekanky PF. V čom bola pre Vás táto životná skúsenosť prínosná a v čom, naopak, vidíte jej limity či obmedzenia?   

Funkcia, či už prodekanky alebo prorektorky, bola pre mňa predovšetkým výzvou, či to dokážem, a náložou povinností, ktoré som sa usilovala vykonať zodpovedne. Keď som si overila, že to robiť dokážem, čo najsvedomitejšie som všetko vykonala a odišla som. V žiadnej funkcii som v podstate nezotrvala viac ako jedno funkčné obdobie a nemala som problém zaradiť sa späť do kolektívu ako radová členka. Cítila som, že funkcia človeka oberá o čas, ktorý by chcel venovať niečomu inému – a to iné musí potom odtláčať na vedľajšiu koľaj. Nikdy som sa totiž nedokázala vzdať skúmania detskej literatúry a popri rodine a funkcii zostávalo na to už primálo času. No a výskumné projekty, ktoré som ako zodpovedná riešiteľka riešila s výnimkou jedného roka nepretržite od roku 1998, nemohli čakať. Na druhej strane, vykonávanie funkcie pomôže človeku rozvíjať zmysel pre tímovú prácu, organizačné schopnosti, koncepčné myslenie a pružné riešenie problémov, zodpovednosť za vec a kolektív spolupracovníkov. Nie je to zlá životná skúsenosť. Len si treba dať pozor na to, aby si človek nepripúšťal príliš k telu pochlebovačov, ktorí sa v takých situáciách spravidla vynoria o to intenzívnejšie, o čo je funkcia dôležitejšia. Môže sa totiž stať, že pod ich vplyvom uveríme vo svoju všemocnosť a neomylnosť – a to je cesta do pekla. Preto je dobre mať svojho „dvorného šaša“, ktorý nastaví krivé zrkadlo, kedykoľvek nám začne hroziť velikášstvo, a ja som ho mala vo svojej dobrej kamarátke, docentke psychológie. Aj vďaka nej som v čase svojich funkcií hádam zostala nohami na zemi.

Počas Vášho detstva ste s rovesníkmi nesmelo nakúkali do opusteného Hrebendovho domu a na jeho pôjde objavovali staré listiny. Aj Vy ste počas svojho pôsobenia na Prešovskej univerzite, Pedagogickej fakulte, úprimne a s láskou k literatúre pre deti a mládež niesli „hrebendovskú“ pochodeň a zažali ste ňou tisícky študentov i spolupracovníkov, pre ktorých ste dodnes inšpiráciou i vzorom. Ako Vy sama vidíte smerovanie školstva a budúcnosť učiteľstva v najbližších desaťročiach? A prežije podľa Vás detské čitateľstvo nasledujúce storočie? 

Rada spomínam na mnohých študentov a študentky a vždy mi dobre padne, keď sa ku mne aj po rokoch priznajú. Naposledy pani učiteľka mojej vnučky, ktorá je už len štyri roky pred dôchodkom; kedy som ju, preboha, učila?! Usilovala som sa celý svoj profesijný život, aby najmä veľa čítali, len tak človek získa prehľad o literárnych hodnotách – a žije. V tejto súvislosti pripomínam slová G. Flauberta jeho priateľke: „Čítajte, aby ste žili.“ Pravdaže, nemohlo sa to podariť u všetkých, ľudia sme všelijakí, poväčšine rôzni (to zas hovorieval Jan Werich). Deti však, chvalabohu, stále čítajú a knižnice robia veľmi veľa krásnych a podnetných podujatí pre to, aby im to zostalo. Verím, že detské čitateľstvo bude žiť ďalej. Musíme však tomu pomáhať aj my, dospelí. Predovšetkým tým, že deťom odporučíme skutočne kvalitné knihy: zaujímavé a pritom naplnené nefalšovanou ľudskosťou, ľahké na čítanie, ale aj tie náročnejšie, pri ktorých musíme byť dobre pripravení, podať im nenápadne pomocnú ruku. Naučiť ich literatúru najmä zažívať a poznatky o literatúre im ponúkať cez zážitok. V tomto smere má naše školstvo voči žiactvu a študentstvu veľké podlžnosti. A tak sa stane, že v maturitnom teste zo slovenčiny sa objaví otázka, akú farbu mal dom Ťapákovcov... Školstvo v nasledujúcich desaťročiach bude podľa všetkého smerovať k výraznej digitalizácii a ťažko si predstaviť, kam to povedie. Ale čítanie zostane ešte dlho čítaním, nech by bol nosič textu akýkoľvek. A niekto bude musieť naučiť malé deti čítať a písať. Som presvedčená, že v tomto smere sa škola bez kvalitných učiteľov nezaobíde. Rovnako je však dôležité, aby sa už od ranej školopovinnosti žiactvo naučilo o prečítanom rozmýšľať, zvažovať korektnosť informácií, všímať si svoje pocity, analyzovať a posudzovať ich. Zdá sa, že dnes je najdôležitejšie orientovať sa v školstve na výchovu budúceho samostatne a kriticky mysliaceho občana, ktorý nebude podliehať hlúpym hoaxom a prefíkaným demagógiám, citlivého a vnímavého voči potrebám iných, tolerantného voči ľudskej rôznorodosti a naopak, netolerujúceho ľudské zlo a podlosť. Vzhľadom na túto potrebu verím v budúcnosť kvalitného učiteľstva a jeho kvalitnej vysokoškolskej výchovy a som trochu skeptická voči možnosti plnohodnotného uplatnenia sa umelej inteligencie v edukácii najmä mladších detí.

Zhováral sa: Radoslav Rusňák

Foto: archív Zuzany Stanislavovej