Milí členovia akademickej obce, drahí čitatelia.

Pred štyrmi rokmi stálo ľudstvo na prahu nepoznaného. Akýsi nový vírus, ktorý sa začal šíriť do celého sveta, ochromil život na celej planéte a voviedol ľudí do strachu a paniky. Mnohí si kládli otázky: Čo s nami bude? Živo si spomínam na moment, keď po vyľudnenom svätopeterskom námestí vo Vatikáne kráčal smerom k Bazilike sv. Petra Svätý Otec František, kde sa modlil a žehnal celému svetu. Vtedy z jeho úst zazneli aj pamätné slová: V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete. Teraz, keď sa nachádzame na rozbúrenom mori, voláme k tebe: „Zobuď sa, Pane!”

Prešli štyri roky, pandémia sa vďaka Bohu pominula, no ľudstvo sa vôbec nepoučilo. Za našimi hranicami, na Ukrajine, kde som aj ja žil posledných 20 rokov v studitskom kláštore, zúri nezmyselná vojna, ktorá trvá už viac ako dva roky. Akokeby nič z toho, čo povedal Svätý Otec pred štyrmi rokmi sme si nevzali k srdcu. Pretože to rinčanie zbraní, my duchovní, nevidíme a nepočujeme len na východe Ukrajiny, ale bohužiaľ aj v srdciach mnohých ľudí. 

Do všetkých týchto našich osobných bojov, priekov, hádok a svárov, do všetkých neprajných slov a myšlienok, do všetkého strachu a nepokoja, ktorý hniezdi kdesi vnútri v nás, dnes zostupuje Kristus a chce teba aj mňa zdvihnúť z bahna našich slabostí. Chce nás očistiť a prežiariť náš život, aby sme už viac neboli otrokmi hriechu, nenávisti či zloby, ale pochopili, že on svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nám ukázal, kde je schopná zájsť pravá a nefalšovaná láska. Láska bez pretvárky, láska ktorá nás všetkých pozýva zjednotiť sa.

A tak nech Kristovo slávne vzkriesenie, prinesie radosť a pokoj do sŕdc celého ľudstva. Nemusíme sa báť, lebo stojíme pod víťaznou vlajkou a ten hlavný boj, už niekto za nás vyhral. Christos voskrese!

+ Jonáš Maxim

prešovský arcibiskup metropolita

Veľkonočné – paschálne posolstvo

Apoštol Peter vydáva svedectvo, že Christos je pre veriacich vzácnym kameňom a pre neveriacich kameňom, ktorí stavitelia odhodili. To isté možno povedať i o udalosti Zmŕtvychvstania – kým pre kresťanov je uholným kameňom viery, pre ostatných je „kameňom úrazu a skalou pohoršenia“ (1 Pt 2, 7-8).

„Kým neuvidím, neuverím“ – často hovoria tí, čo požadujú pre svoju vieru hmatateľné dôkazy. Existenciu Boha nikdy nikto nedokázal tak, aby presvedčil všetkých. Ani Christovo Zmŕtvychvstanie nebolo dosvedčené ako nesporný fakt pre celé ľudstvo. A predsa – napriek zdanlivému nedostatku dôkazov – nespočetné množstvo ľudí uznáva, že Boh jestvuje, prijíma Christa a verí v Jeho Zmŕtvychvstanie. Prečo? Lebo na svojej životnej ceste Boha stretli – a žiadne iné dôkazy už nepotrebujú.

Ako sa človek stretáva s Bohom? Každý inak. Občas sa stáva, že si to človek ani nevšimne, alebo až neskôr pochopí, že to bolo stretnutie s Hospodinom. Práve toto sa stalo dvom učeníkom, ktorí putovali do Emauz. Nespoznali svojho Učiteľa očami tela, ale čím dlhšie kráčali po spoločnej ceste, tým viac „horelo ich srdce“. A keď na sklonku dňa pri večeri rozlomil chlieb, spoznali Ho zrakom duše (Lk 24, 30-32).

Prvé slová, ktoré Christos povedal učeníkom po Svojom Zmŕtvychvstaní, boli: „Pokoj vám!“ (Lk 24, 36). Nech počas tohtoročných veľkonočných – paschálnych sviatkov „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum“ (Flp 4, 7) naplní i naše srdcia a podnieti nás, aby sme si uvedomili svoju spoluzodpovednosť za svet, v ktorom žijeme. Prispejme každý svojou troškou k víťazstvu obetavosti nad vypočítavosťou, spolupatričnosti nad neznášanlivosťou, žičlivosti a rešpektu nad závisťou a nenávisťou. Veď Christos vstal z mŕtvych: prebuďme sa z letargie zlostnej malichernosti k skutočnému životu aj my! 

† Rastislav

arcibiskup prešovský,

metropolita českých krajín a Slovenska

 

Ježišovo víťazstvo nad smrťou a hriechom je základom našej viery. Zlo a hriech síce zostáva i naďalej súčasťou nášho sveta i života. Pán nás nezbavil nášho kríža. Boh neprišiel, aby odstránil utrpenie, neprišiel ho ani vysvetliť. Ale prišiel, aby ho svojou prítomnosťou naplnil a premenil. Toto je veľkonočné tajomstvo, ktoré je príčinou radosti veriacich ľudí. Boh napĺňa náš život a hoci je ubolený, Boh ho premieňa, dáva mu zmysel a nádej.

Drahí bratia a sestry! Krátko po tom, čo slávny anglický spisovateľ Chesterton uveril v Krista, prišiel k nemu novinár a položil mu otázku: Keby sa náhle objavil vzkriesený Kristus a postavil by sa vedľa Vás, čo by ste urobili? Chesterton odpovedal: Ale, veď on tu stojí! On je tu! V tejto jeho odpovedi sa odráža hlboké presvedčenie o tom, že Kristus je živý a prítomný medzi veriacimi, hoci nateraz očiam neviditeľný. O to viac sa pre veriaceho človeka stáva motiváciou a hybnou silou vždy bližšie k večnosti, kde ho chceme vidieť z tváre do tváre.

Prajem a vyprosujem vám všetkým požehnané veľkonočné sviatky! 

✠ Mons. Bernard Bober    

arcibiskup - metropolita

 

Pravá tvár Veľkej noci

V mohutnej mozaike pašiových veľkonočných udalostí nachádzame rôzne kamienky. Každý z evanjelistov zachytáva posledné okamihy Ježišovho života s jemu vlastným akcentom. Aj keď jednotlivé príbehy majú v mnohom spoločného menovateľa, niektoré čiastky veľkonočného obrazu  majú jedinečné odtiene a svetlo. Skôr ako si Ježiš sadol k poslednej večeri so svojimi učeníkmi, evanjelista Ján vkladá krátky príbeh o umývaní nôh. Obraz, ktorý sa stal v dejinách cirkvi podnetom k nespočetnému množstvu rôznych umeleckých stvárnení. Raz som videl túto udalosť v nezvyčajnom výtvarnom stvárnení. Autor namaľoval Krista pri umývaní nôh zozadu. Na prvý pohľad nebolo možno rozoznať, kto kľačí pri jednotlivých nohách, teda rýchlo identifikovať, kto túto službu vykonáva. Ježišova tvár bola obrátená smerom k človeku, a zozadu bolo vidieť len jeho sklonené kolená, dlhé a splývajúce vlasy a chrbát. Avšak jeho tvár sa zrkadlila vo vode nádoby, ktorú použil na umývanie nôh. Tvár sa odrážala, zrkadlila v jeho činnosti. Ten obraz ma zastavil a vnútorne vyrušil. Autor v danom obraze ukryl vzácnu myšlienku, ktorá odzrkadľuje podstatu pravej služby.

Pravá tvár kresťanstva sa nezrkadlí, len tom čo hovoríme a učíme, ale najmä v tom čo konáme, ako sa skláňame k nohám dnešného sveta. Kto sa chce dotknúť nôh musí sa vedieť skloniť. Kto chce meniť životné cesty iných, musí sa vedieť skloniť a dotknúť sa ich nôh službou lásky. Byť na kolenách je prejavom pokory, ale aj nesmiernej úcty. Byť na kolenách pred inými nie je prejav porážky, ale dôkaz nášho úprimného záujmu a lásky.

Prajem si, aby sme sa v dnešnej spoločnosti naučilo tomuto Kristovmu postoju. Nech sa v našej službe sa zrkadlí láska a pokora. Prajem Vám milí pedagógovia UNIPO, milí nepedagogický zamestnaci, milí študenti, aby sme nanovo v obraze veľkonočných udalostiach aj v súčasnosti videli pravú tvár zla, človeka, ktorý sa otočil chrbtom k láske a na jeho tvári sa zrkadlí nenávisť a nespravodlivosť. No zároveň nech v tom istom obraze vidíme aj pravú tvár Boha, ktorý tvárou k človeku v pokore sa obetuje za dar slobody, aj novej budúcnosti. Nech nás aj tohto roku tento pohľad zastaví a vyruší. 

Mgr. Peter Mihoč

biskup VD ECAV