Mnohé dôležité veci sa rodia v skrytosti a prichádzajú na svet nenápadne, v pokore, v tichu, či v jednoduchosti dieťaťa. Sú to výnimočné a vzácne chvíle, sú to doslova zázraky. Dovoľme Bohu, aby aj v našom živote znovu raz urobil zázrak a totiž, aby sa mohol narodiť aj v našom vlastnom srdci. 

Boží Syn Ježiš Kristus nám svojím narodením priniesol svetlo viery a nádeje, aby nikto nezostal v tme. Dovoľme tomuto svetlu zažiariť v našich rodinách, aby sme v radostiach i trápeniach dokázali zostať spolu, vedeli si navzájom odpustiť a spoločne prosiť Boha o požehnanie, silu, zdravie, pokoj a lásku.

Vyprosujem vám všetkým požehnané Vianoce a všetko dobré v novom roku! 

 

Mons. Bernard Bober

arcibiskup - metropolita

„Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ (Lk 1, 46 – 47)

Milí študenti a pedagógovia Prešovskej univerzity, drahí čitatelia!

V dnešnom čase, ktorý je naplnený strachom, bezradnosťou a ťažobou v srdci, v ktorom sa mnohé ničí a rozbíja vo vojne, žiari Máriino zvelebovanie ako jasná hviezda nad chaosom a nepokojom tohto sveta. „Velebí moja duša Pána“ – tento magnifikát nie je piesňou bezstarostných, ale modlitbou ženy, ktorá v neistote a ohrození vkladá svoju dôveru v Boha. Mária neoslavuje Boha pretože všetkému rozumie, ale preto, že verí a dúfa. Spieva, hoci noc je tmavá a takto premieňa temnotu na svetlo.

Aj náš svet je plný napätia. Vojna na Ukrajine naďalej pokračuje, nespočetné rodiny smútia a mnoho ľudí túži po miery a lepšej budúcnosti. Na blízkom východe vidíme denne obrazy násilia, hladu a núdze – v Gaze, v Libanone, v Sýrii a Iraku. A predsa nad týmto všetkým utrpením znie Máriin hlas, ktorá oslavuje Pána a Boha, ktorý: „povýšil ponížených a hladných nakŕmil dobrotami.“ (Lk 1, 52b-53a) Táto dôvera Bohu nie je útekom z tohto sveta, ale pozvaním hľadieť na všetko očami viery. Tým pohľadom, ktorý aj v utrpení rozpoznáva stopy Božej lásky. 

Sviatky Vianoc nám pripomínajú, že Boh svojím zostúpením k nám na zem sa rozhodol pre cestu pokory. Neprišiel k silným, ale slabým, nie do palácov, ale do maštale. Svätý Gregor Naziánsky hovorí: “Stal sa chudobným kvôli nám, aby sme sa skrze jeho chudobu stali bohatými. Ujíma sa nízkych a maličkých, aby im daroval povýšenie.“  V tomto božskom ponížení je ten najväčší zázrak: Boh sa stal človekom, aby v každej temnote zapálil svetlo, svetlo ktoré sa chce ďalej rozdávať od srdca k srdcu.

Hoci sa jubilejný rok 2025 čoskoro skončí, predsa ako kresťania sme povolaní byť naďalej svedkami nádeje. Nesmieme padnúť do znechuteného postoja beznádeje, ale máme posilňovaní vierou vstať, utešovať, povzbudzovať a pomáhať. Práve v ťažkých časoch sa ukazuje, či nás naša viera nesie, či nám pomáha vidieť svet a blížnych očami lásky.

Ľudia od nás očakávajú nádej. Chcú našu blízkosť, ktorú môžu zažiť skrze skutky lásky, ktoré sú viditeľným znakom našej viery a vďačnosti. Veď nám bolo mnohé dané: mier, sloboda, dostatok. Nemôžeme vyliečiť všetky rany, ale môžeme zabrániť tomu, aby sa ľudia cítili zabudnutí. Každý dar, každá modlitba, každé gesto súcitu je tichým stretnutím sa s dobrom, ktoré ako dieťa leží v jasličkách. Začína pokorne a predsa môže meniť svet.

Svätý Bazil Veľký nám pripomína: „To, čo máš v komore patrí hladujúcim. To čo si uschovávaš patrí nahým. Peniaze čo zakopávaš patria núdznym.“ Tieto slová nie sú moralistickou výzvou, ale pozvaním sa v živote deliť, pozvaním k láske, ktorá skrze vďačnosť rastie a ktorá neprehliada núdzu blížneho.

Preto vás prosím, urobme tieto Vianoce znova sviatkami činnej lásky. Buďme poslami nádeje, darujme radosť a budujme spoločenstvo a jednotu. Nechajme sa nadchnúť Máriou, ktorá oslavuje Boha aj v strede temnoty noci. Nechajme sa pohnúť dieťaťom, ktoré v svojej slabosti nesie celý svet. On, ktorý sa urobil malým chce s nami a cez nás, skrze malé skutky lásky urobiť veľké veci. 

V modlitbách za vás všetkých vám želám a vyprosujem požehnané sviatky Narodenia nášho Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista.

 

vladyka Jonáš Maxim 

prešovský arcibiskup 

metropolita Gréckokatolíckej cirkvi sui iuris na Slovensku

Vianočné hľadanie domova

Keď vstupuje do života dvoch mladých ľudí malé dieťa, je to vždy veľká a radostná udalosť. Ak je chcené, potom je aj doba čakania na jeho príchod časom radosti a dokonalej prípravy. Ale stávajú sa aj prípady, kedy príchod dieťaťa do rodiny nespôsobuje radosť a naplnenie, ale skôr rozpaky, príťaž a nepríjemnosti. Dieťa totiž so sebou prináša do života veľa zmien – nový rozvrh aktivít počas dňa i noci, nové spánkové, či vzťahové návyky, nové trávenie voľného času, novú zodpovednosť a nové povinnosti. A práve tieto zmeny sú niekedy príčinou, že sa dieťa necíti byť prijaté, je nechcené.

Vianoce sú odkazom sveta, ktorý presahuje našu realitu: „Lebo dieťa sa nám narodilo, Syn nám bol daný...,“ hovorí prorok Izaiáš. Neviditeľný svet Slova sa vteľuje, zhmotňuje do konkrétnej, viditeľnej podoby. „Slovo sa stalo telom, aby prebývalo medzi nami,“ píše evanjelista Ján. Láska totiž nikdy nie je len slovo, ale vždy má viditeľnú podobu skutkov. Z nich – zo slov aj skutkov – sa buduje domov, ktorý vytvára prostredie bezpečia; zázemie, kde rastieme, dospievame a zrejeme. Počas Vianoc celý svet hľadá domov. Mnohí rozutekaní po svete túžia prežiť Vianoce v rodinnom kruhu. No Vianoce sú svedectvom aj o Bohu, ktorý si hľadá miesto vo svete. Hľadá domov a prijatie. Nevnucuje sa, túži byť chcenou súčasťou rodín. Neprichádza, aby sa vnucoval. Rodí sa, aby nás obohatil zmyslom bytia a poznaním, ktoré presahuje hranice pominuteľnosti.

Vianoce však prinašajú jednu z najsmutnejších viete Biblie: „nebolo pre nich  miesta“ (L 2,7) alebo „... do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali... (J 1,11)“. „Vlastní“ Ho neprijali. Kde sú príčiny? Prečo práve prijatie hrá kľúčovú úlohu nielen v medziľudských vzťahoch, vo výchove, v manželstve, ale aj vo vzťahu k Bohu? Prijať sám seba, prijať iných takých, akí sú. Prijať Boha, aby sme sa nemuseli hrať na bohov. Narodili sme sa totiž ako ľudia, často sa však správame ako bohovia. Práve Vianoce nám pripomínajú, že Boh sa chce stať súčasťou života ľudí, aby sa v nich zrodilo niečo Božie. A to len kvôli pravde, ktorú potrebujeme nanovo počuť: ako ľudia nie sme bohovia, ktorým patrí všetko a všetci. Naše „ego“ nemá byť bohom, ktorému sa budú ostatní klaňať a s obľubou ho hladkať. Vianoce sú o prijatí „inej, Božej cesty“ - Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas.“

Možno tu je zakopané tajomstvo vianočného prijatia alebo neprijatia. Zmyslom Ježišovho narodenia a príchodu na svet je vydať svedectvo pravde. Pravde, ktorá je Božím zrkadlom a ktoré odhaľuje skutočný obraz o nás. V dnešnej dobe mediálnej manipulácie, rôznych konšpirácií, poloprávd a lží, kde sa tieto nástroje používajú na dosiahnutie  mocenských záujmov, či vplyvu, je vianočné hľadanie pravdy bytostnou potrebou pre uzdravenie rodín, jednotlivcov, cirkví, aj spoločnosti. Dôveryhodnosť pravdy je vždy závislá od pôvodu zdroja informácií. Vianoce sú svedectvom o zdroji a pôvode pravdy. Boh prichádza a mocou lásky túto pravdu vyjavuje; zhmotňuje sa, aby slúžil a obetoval sa za iných.

Obetovať nie iných pre vlastné záujmy, ale obetovať seba pre pravdu, ktorá má moc zachrániť. Dnes, v čase vojny na Ukrajine, ekonomickej a energetickej krízy, obviňovania a zahmlievania, utrpenia, bolesti a strachu je nesmierne dôležité hľadať zdroj informácií. Sledovať, či tí, ktorí ich posúvajú, sú schopní obetovať iných pre seba alebo seba pre iných. Dnešná doba však nepotrebuje viac chladnokrvných Herodesov, ktorí iným dávajú pociťovať, kto je tu kráľom, ktorí v snahe brániť svoje pozície a postavenie sa neboja ani manipulovať, ovládať, ani obetovať iných pre vlastné záujmy. Túžba po moci, túžba byť „bohom“, túžba, aby sa svet točil okolo mňa, bola ničivou silou nielen kedysi v Jeruzaleme, ale často ju vnímame aj dnes. Jej dôsledkom je v týchto časoch preliata krv a smrť na Ukrajine, neprijatie, vzťahové zranenia, bolesť. Koľko bezbranných, zvlášť matky s deťmi museli v uplynulých rokoch utiecť pred ostňom ruského agresora. Koľko detí, či manželiek na Slovensku zase utieklo – alebo žije s myšlienkou na útek – pred tyranom, ktorý im spôsobuje telesné alebo duševné násilie? Koľkí i dnes chcú, aby sa svet točil len okolo nich? Idú hlava-nehlava len za svojím prospechom a neznesú, aby stratili svoje pozície. Je ťažké, niekedy až bytostne nebezpečné žiť v záhrade „Narcisa“ – osobnosti, ktorá nemá dostatok sebavedomia, je závislá od mienky iných, ktorá dokáže byť krutá a pomstychtivá najmä voči tým, ktorí  narušili, či spochybnili jeho „sebaobraz“. Obraz, v ktorom sa stratil obraz Boží. Myslím, že v každom človeku, kde Boh stráca svoje miesto, nájdeme tieto syndrómy. Dnešný svet potrebuje vianočných ľudí, ktorí oslovení Božím konaním slúžia tajomstvu vianočnej lásky. Boh zostupuje na zem. To je spôsob, ako sa rodí niečo Božie – zostupovať dole, empaticky sa skláňať k blízkym, vidieť svet, radosti aj problémy ich očami. Dnešná doba potrebuje ľudí, ktorí sa dennodenne obetujú pre iných. Ľudí stojacich  v láske a pravde, možno v únave, ale s pomocou. Nájdeme jej miesto i v dnešnej dobe?. Keď zomrel Herodes, Kristus si mohol nájsť domov v Božom ľude. Keď zomrieme sebe, keď zomrie v nás, vo svete, aj v cirkvi túžba po moci, túžba byť bohom, potom si môže v nás nájsť domov Boh. Potom náš život nebude útekom od Boha, ale Jeho návratom k nám a naším návratom k Nemu. A vtedy zažijeme v Božom čase milosti (kairos) nové Vianoce. Kiež by betlehemské dieťa bolo medzi nami chceným a vytúženým darom iného sveta.    

Milí členovia pedagogického zboru UNIPO a jej nepedagogickí zamestnanci, milí študenti, toto je podstata Adventu aj Vianoc. Nech nám tohtoročné Vianoce pomôžu nanovo objaviť ich podstatu – lásku zrodenú v betlehémskych jasliach.  Nech Boží Duch nás mení na tých, ktorí žijú zatienení mocou Najvyššieho – mocou lásky a pokoja. Nech Jeho tieň zatieni aj naše mysle a srdcia a premení ich na miesto skutočného pokoja – v srdciach, v rodinách, cirkvách, aj v medziľudských vzťahoch. 

Mgr. Peter Mihoč,

biskup Východného dištriktu ECAV

Keď sa v tichu betlehemskej noci čas stretol s večnosťou a Slovo sa stalo telom, ako jedni z prvých pred jeho jasľami zastali tí, ktorí sa vo svojom živote venovali službe poznania a učenosti – mudrci z Východu. Narodenie Christa, večného Logosu – Božieho Slova, prináša jedinečné posolstvo aj pre univerzitné prostredie: láska prebúdza človeka k životu, pravda oslobodzuje a nádej povznáša k večnosti.

Dieťa, uložené do jaslí, ktoré je Cestou, Pravdou a Životom (Jn 14, 6), nás povzbudzuje, aby sme hľadali pravdu, ktorá nie je len súhrnom faktov, ale osobným zjavením. Inšpiruje nás, aby sme budovali mosty medzi vierou a rozumom, ktoré sa nemusia vylučovať, ale naopak, vzájomne dopĺňať a obohacovať v službe pokroku a dôstojnému životu človeka.

Apoštol Jakub sa pýta: Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým správaním preukáže svoje skutky v múdrej tichosti. Veď múdrosť, ktorá prichádza zhora, je predovšetkým čistá, potom pokojamilovná, vľúdna, ústretová, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, bez predsudkov a pokrytectva (Jk 3, 13.17).

Christovo Narodenie môže aj vo svete plnom neistoty, otrasov a prudkých zmien vniesť pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum (Flp 4, 7) nielen do našich sŕdc a rodín, ale aj učební, laboratórií a knižníc. Božia Múdrosť sa aj pre nás môže stať prameňom, z ktorého sa dá neustále čerpať pri výchove mladej generácie, formovaní charakteru či budovaní otvorenej spoločnosti, založenej na úprimnej úcte a vzájomnej pomoci. Príklad dokonalého Učiteľa aj nás môže sprevádzať na ceste za poznaním, ktoré zušľachťuje ľudské srdcia a zveľaďuje život človeka.

Modlím sa a z celého srdca prajem všetkým, ktorí aj v novom roku budú kráčať cestami vedy a vzdelania, aby im všemohúci Boh žehnal v ich náročnej akademickej práci, pedagogickom úsilí i vo všetkých osobných a profesijných snahách. Nech vaša svedomitá a zodpovedná práca prinesie hojné plody pre dobro nás všetkých!

S prianím pokoja, síl a množstva úspechov v novom roku 2026,

† Rastislav

arcibiskup prešovský,

metropolita českých krajín a Slovenska