Pri príležitosti okrúhleho životného jubilea sa dostalo poprednej osobnosti slovenskej kultúry Karolovi Horákovi, prozaikovi, dramatikovi, dramaturgovi, literárnemu a divadelnému vedcovi, režisérovi Študentského divadla Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove (niekdajšej Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach) a univerzitnému profesorovi, zakladateľovi divadelného festivalu Akademický Prešov, ktorý kontinuálne životaschopne existuje už takmer polstoročie, veľkej pocty. Koncom minulého roka prevzal v Košiciach, od veľvyslanca Poľskej republiky Tomasza Chłońa, jedno z najprestížnejších poľských vyznamenaní – Rytiersky kríž Rádu za zásluhy Poľskej republike, udeľovaný prezidentom Poľskej republiky. Zároveň mu začiatkom roku 2014, na návrh Národnej rady Slovenskej republiky, udelil prezident SR Ivan Gašparovič Pribinov kríž II. triedy. 

Prof. PhDr. Karol Horák, CSc. absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove - odbor v dvojkombinácii slovenský a ruský jazyk a literatúra. Už počas štúdia sa začal venovať prozaickej tvorbe a písaniu básní, ktoré publikoval v školských časopisoch, almanachoch a v rozhlase. Paralelne s literárnymi aktivitami rozvíjal aj divadelnú činnosť. Začínal ako sólista – recitátor, pokračoval ako herec, neskôr ako autor, dramaturg a režisér v prešovskom študentskom divadelnom súbore (Divadlo poézie FF UPJŠ), ktorý sa pod jeho vedením vypracoval na popredný alternatívny súbor divadelnej kultúry. V období rokov 1960 – 1970 preferoval v divadlách poézie text v podobe scenára a pestrú varietu dramatických útvarov. Je tu teda zrejmé autorovo umelecké profilovanie sa cez tento divadelný druh smerom k dobovým malým javiskovým formám: Pahorok (1966) – Démon I, II (1967, 1968) – V ako Válek (1970). Druhú líniu tvoria inscenácie divadla poézie, inklinujúce k „veselohernému“ žánru Sachsove Samopašné hry (1967) a ďalšie žánre, prikláňajúce sa jednak k divadlu s komediálnou tonalitou a jednak k postupom autorského divadla: Džura (1968 – 1972),  Diogenes-kynik (1970). Na ňu svojím experimentálnym timbrom, v ktorom sa prelínajú druhové i žánrové vrstvy, vedome ironizujúce klasické divadelné postupy profesionálnych kamenných scén predovšetkým svojou študentskou „drzosťou,“ nadväzujú napr. inscenácie Fragmenty (1974), Živý nábytok (1975) a Tip-top biotop (1976) a ďalšie. Horák sa tak stal jedným z kľúčových predstaviteľov jednej z vĺn dobového nonkonformného divadla, využívajúceho viaceré podnety modernej svetovej divadelnej tvorby (Mejerchoľdova biomechanika, Grotowského chudobné divadlo). Tieto inscenácie svojou poetikou nadväzujú na divadelný pohyb v európskej alternatíve, označovaný divadelnou vedou ako fyzické divadlo a v kontexte slovenského divadla – aj s odstupom rokov – evidentne disponujú estetickými hodnotami nadčasového charakteru. Poetike študentského divadla sa venoval aj teoreticky a prakticko-metodické výsledky práce zahrnul do publikácií Slovo, gesto pohyb, tvar (1977) a Slovo, priestor, obraz, tvar (1981). Problematiku alternatívneho divadla (predovšetkým slovenského s presahom do českej a poľskej národnej divadelnej kultúry) teatrologicky diagnostikoval v monografii Metamorfózy alternatívneho divadla (2009).

V ďalšej umeleckej vývinovej fáze zostal verný netradičnému, „otvorenému“, s istou licenciou možno povedať avantgardnému divadlu: Šu-šu-šu Šukšin (1980), Elementaristika (1981), ale aj tvorbe vlastných dramatických textov určených pre amatérske vysokoškolské divadlo (napr. Inšpícia alebo Sizyfos po slovensky, 1985). Rok 1984 (Medzivojnový muž, Divadlo SNP Martin) možno považovať za prelomový medzník v jeho tvorivom vyzrievaní, badateľné je úsilie o prenesenie podnetov alternatívneho divadla do dramatickej štruktúry textu profesionálnych divadiel („snový“ charakter príbehu, mozaikovitá kompozícia, téma antihrdinu a i.), čím sa začala Horákova dlhodobá spolupráca s dramaturgiami slovenských profesionálnych divadiel (Bratislava, Nitra, Košice, Prešov), ktorá však neznamenala prerušenie umeleckej činnosti v divadle alternatívneho typu, ba naopak (Verzia I. alebo Válek ako Slovo, 1983). Prelínanie profesionálnych a amatérskych produkcií, poznamenaných alternatívnym polemickým timbrom, možno sledovať v priebehu 80., 90. i nasledujúcich rokov 20. storočia (napr. Evanjelium podľa Jonáša /Záborského/, 1987; Divný Janko alebo Apokalypsa podľa Janka /Kráľa/, DSNP Martin, 1994; Nebo, peklo, Kocúrkovo, SND Bratislava, 1995; ...príď kráľovstvo Tvoje... alebo Život, skutky a smrť proroka Ľudovíta /Štúra/, DSNP Martin, 1996; La Musica, DAD Prešov, 2001; Prachy, žúr a svetlo večné, Jorik – BD Košice, 2007 a i.). 

Po politicko-spoločenskej premene v roku 1989 sa mení aj charakter umeleckej činnosti študentského divadla. Spolupracujú s ním viacerí profesionálni režiséri: J. Pražmári, B. Uhlár, M. Karásek, R. Polák, P. Scherhaufer, ktorí preferujú rovnako výrazové postupy a inscenačné prostriedky autorského divadla. 

Pred koncom predošlého milénia do programu Akademického Prešova jeho organizátori zaraďujú aj divadelné workshopy, v ktorých sa striedajú prvky autorského divadla s divadlom kolektívnej tvorby inscenácie a výsledný tvar sa stáva zárodkom tvorby nového divadelného diela. Taká je genéza Horákových hier Európa! Ó, Európa... (1992), Svedectvo krvi v Košiciach (1996), La Musica (2001), Nádherný krásny svet (2001), Arbitráž (2002), Spätné zrkadlo (2003), Faidra /v modernej interpretáci/ (2006), Prachy, žúr a svetlo večné (2007), Buridanov osol (2009) a iné. 

Karol Horák je aj viacdomým tvorcom, autorom prozaických diel Dve prózy (1974), Cukor (1976) a Súpis dravcov (1979), viacerých rozhlasových drám (Európa! Ó, Európa..., 1995; Vyššie, tam je srdce, 1999; Arbitráž, 2002; Hrdza, 2004) a televíznych scenárov (Národný Hriešnik, 1995; Nové pokúšanie Antona, 1998; ...a ešte dve frašky, 1999). Dominantou jeho umeleckej činnosti však ostáva dramatická tvorba – hry vyšli v piatich knižných výberoch Päť hier alebo Hrdina menom hra (1990), Šesť hier (1996), Štyri hry (2001), Komorné hry (2004) a Hra ako divadlo (2011) a samostatne dielo Medzivojnový muž (2013). Na jednej strane stoja hry zobrazujúce intímne problémy človeka, hľadajúceho životnú cestu a ďalšiu perspektívu, na strane druhej historické diela (tzv. divadelné eseje), v ktorých osobitým spôsobom demaskuje národné dejiny a významné osobnosti slovenskej histórie, prevažne z obdobia 19. storočia, zobrazuje nezaujato, bez ideologických nánosov a konvenčných interpretácií, na základe hlbokej analýzy a vedeckého poznania ich „životabehu“ a činnosti.

Horákova umelecká tvorba má intelektuálny charakter, aktualizuje viac či menej známe staré príbehy, narúša „zakonzervované“ mýty, ktoré sú neraz opodstatnene ostrou polemikou s oficiálnym výkladom dejín.

PhDr. Miron Pukan, PhD., teatrológ

Foto: súkromný archív prof. Karola Horáka

Popis:

prvé foto: Karol Horák a prezident SR Ivan Gašparovič

druhé foto: Andrzej Jagodziński (riaditeľ Poľského inštitútu v Bratislave), Karol Horák, Tomasz Chłoń (poľský veľvyslanec v SR)

tretie a štvrté foto: Karol Horák a Tomasz Chłoń (poľský veľvyslanec v SR)

„Hrou pripravujeme na život.“

(Karol Horák)