Honorata Judex Primarie Civitatis, Excelentiae Domini Consules, Excelentiae Illustres   Domini Archiepiscopi et Episcopi, Domini et Dominae Ablegati, Rectores Magnifici, Decani Spectabiles, Honorabiles, Profesores, Docentes et Doctores Universitatis Nostrae, Studiosi Cari, Grati Amici et Hospites Almae Matris Nostrae!

Vážená pani primátorka, Excelencie páni generálni a honorárni konzuli, Excelencie vážení páni arcibiskupi, biskupi a zástupcovia cirkví, vážení páni a panie poslanci a poslankyne, Magnificencie rektori, Spektability dekani, Honorability, vážení zamestnanci univerzity, milí študenti, ctení priatelia a hostia našej Alma Mater!

Dovoľte mi, aby som sa Vám v prvom rade všetkým poďakoval za to, že ste poctili svojou prítomnosťou našu akademickú slávnosť. No moje poďakovanie Vám, predstaviteľom verejnej a štátnej správy, cirkví a náboženských spoločností, zastupiteľských úradov, poslancom Národnej rady, vyššieho územného celku a mestského zastupiteľstva, rektorom, prorektorom a dekanom zahraničných a slovenských univerzít a predstaviteľom podnikateľskej sféry, patrí aj za priazeň a pomoc, ktorú našej univerzite dlhodobo prejavujete, Vám profesorom, docentom a ďalším pedagogickým i nepedagogickým zamestnancom univerzity za Vašu prácu, odvádzanú pre našu Alma Mater a Vám, milí študenti, že ako naši poslucháči šírite a po absolvovaní štúdia ďalej budete šíriť dobré meno našej univerzity.

Vážené dámy a páni, milí študenti,

Dnešným dňom začíname nový, v poradí už devätnásty akademický rok na Prešovskej univerzite v Prešove. Táto akademická slávnosť je zároveň symbolickým uvedením do úradu jej nového rektora, prorektorov a dekanov šiestich z ôsmich fakúlt. Devätnásty rok v živote človeka je prvým rokom po dosiahnutí dospelosti, plnoletosti, v živote inštitúcie ako univerzita je to stále iba začiatok. Preto je pochopiteľné, že našu univerzitu vnímajú v zahraničí a mnohokrát i doma na Slovensku, ako novú a často na ňu pozerajú ako na školu, založenú pred necelými dvoma desiatkami rokov na zelenej lúke, ktorá nemôže byť partnerom univerzitám, pôsobiacim po celé stáročia či aspoň mnohé desaťročia. Za to, že skutočnosť je iná a pre nás oveľa priaznivejšia, môže univerzita okrem svojich osobností a priaznivcov, z ktorých mnohí tu sedia dnes medzi nami, vďačiť aj svojim tradíciám, minulosti, na ktorú bolo možné nadviazať a ďalej ju rozvíjať.

Každý akiste pozná okrídlené latinské príslovie Historia – magistra vitae (História – učiteľka života). Nie každý sa však už zamyslí nad tým, čo v skutočnosti znamená história pre našu každodennú prítomnosť. Istý múdry človek pred takmer dvoma storočiami povedal, že minulosť by sme mali poznať preto, aby sme pochopili prítomnosť a vedeli, čo môžeme očakávať od budúcnosti. Vzťahuje sa to nielen na veľké „učebnicové“ dejiny, ale na minulosť v tom najširšom zmysle slova. Nikto a nič nie je bez minulosti, minulosť utvárala a permanentne formuje naše osudy ako jednotlivcov, obcí, miest, národov, aj takých inštitúcií, akými sú univerzity. Poznanie minulosti je odpoveďou na mnohé otázky prítomnosti a súčasnosť možno neraz lepšie chápať až na základe znalosti diania v minulosti.

Dovoľte mi, aby som ako historik aj dnešné svoje slová, venované našej Alma Mater, začal pohľadom do minulosti, minulosti starej tri a pol storočia. Pred tristo päťdesiatimi rokmi prebiehali v slobodných kráľovských mestách Prešove a Košiciach intenzívne rokovania zástupcov hornouhorských grófov, barónov, stolíc a slobodných kráľovských miest, ktoré mali jeden spoločný cieľ: dohodnúť sa na založení vysokej školy, ktorá by poskytla ich deťom kvalitné vzdelanie. Vzhľadom na evanjelické náboženstvo prevažnej väčšiny obyvateľstva v tejto časti krajiny to mala byť, samozrejme, vysoká evanjelická škola. Evanjelici nedisponovali žiadnym vysokoškolským vzdelávacím ústavom na území Uhorského kráľovstva a už viac ako celé storočie posielali magnáti, zemania a mešťania svoje i nadané poddanské deti na štúdium na prestížne nemecké univerzity vo Wittenbergu, Kráľovci, Göttingene, Altdorfe, Halle a inde. 

Čo ich teda mohlo primäť k zmene tejto praxe a úmyslu vybudovať vysokú školu doma, na periférii kráľovstva, čo bolo spojené s nemalými finančnými nárokmi? V polovici storočia viaceré okolnosti domáceho i zahraničného politického vývinu ukázali stavom nedokonalosť a krátkozrakosť dovtedajšieho školenia vysokoškolského dorastu. Získanie univerzitného vzdelania v Nemecku bolo totiž vykúpené veľkými nákladmi na cestu, pobyt i samotné štúdium, čo stenčujúce sa finančné možnosti miest a stolíc mohli stále ťažšie pokrývať. Počas tridsaťročnej vojny a tureckých vpádov boli študenti na ceste za vzdelaním vystavení často ohrozeniu života i perzekúcii zo strany štátnych úradov. Vzdelávanie evanjelického dorastu bolo tak stále menej konkurencieschopné v porovnaní s dvoma domácimi katolíckymi vysokými školami (univerzitou v Trnave a akadémiou v Košiciach) i reformovaným kolégiom v Blatnom Potoku. Preto dospeli hornouhorskí magnáti, stolice a mestské rady v 60. rokoch 17. storočia k múdremu a nadčasovému rozhodnutiu vybudovať si vlastnú vysokú školu, poskytujúcu kvalitné vzdelanie, na svojom území. Dejiny aj súčasnosť ukazujú správnosť tohto rozhodnutia.

Predmetom viacerých porád zástupcov stavov v roku 1665 tak boli rôzne otázky, súvisiace so založením, výstavbou, budovaním a financovaním tejto školy. Záujem o umiestnenie vysokej školy na svojom území mali viaceré zo šiestich hornouhorských slobodných kráľovských miest, delegáti stavov však jednoznačne vybrali Prešov. Toto slobodné kráľovské mesto disponovalo nielen bohatými vzdelávacími tradíciami, no dokázalo poskytnúť vznikajúcej vzdelávacej inštitúcii najlepšie podmienky. Prešov bol známy svojou národnostnou toleranciou a viacjazyčným charakterom, vďaka ktorému si mohli deti magnátov a zemanov počas štúdií dokonale osvojiť tri krajinské jazyky: maďarský, nemecký a slovenský. Mesto disponovalo moderným opevnením i systémom verejnej bezpečnosti, vďaka čomu boli synovia šľachticov i mešťanov dobre chránení pred možnými útokmi nepriateľských vojsk. V neposlednom rade to bola aj štedrosť mestskej rady, ktorá pre stavbu školy ponúkla nielen pozemok v strede námestia, vedľa farského a maďarského kostola, ale bola ochotná prevziať aj veľkú časť nákladov na prevádzkovanie školy.

Samostatnou otázkou bola forma školy. Väčšina stavov by bola najradšej v Prešove založila univerzitu, to však neumožňovala domáca vnútropolitická situácia. Preto sa napokon dohodli, že podľa vzoru už dlhšie úspešne fungujúcich reformovaných kolégií v Blatnom Potoku a Debrecíne vybudujú v meste desaťtriedne gymnázium, poskytujúce vzdelanie od najnižších tried základnej školy až po prvý stupeň vysokej školy v najvyšších lyceálnych triedach. Podľa zakladajúcej listiny z novembra toho istého roku tak vzniklo v meste nad Torysou Certum Collegium Scholasticum s ambíciou poskytovať hornouhorskej mládeži kvalitné vzdelanie. Táto myšlienka sa stretla s obrovským ohlasom doma i v zahraničí a za niekoľko mesiacov boli vyzbierané desiatky tisíc zlatých na stavbu školy od panovníkov, magnátov, zemanov miest i mešťanov z celej Európy. K najštedrejším donátorom patrilo opäť mesto Prešov, ktoré okrem pozemku a niekoľkých nehnuteľností darovalo škole aj dve celé poddanské dediny. Stavy sa s mestom zároveň dohodli na spoločnej správe, financovaní a kontrole školy. Možno povedať, že Kolégium hornouhorských stavov v Prešove sa stalo nielen treťou vysokou školou, pôsobiacou vtedy na území dnešného Slovenska a štvrtou v celom kráľovstve, ale aj jedinečnou, prvou skutočne verejnou vysokou školou. Školou, ktorú nezaložila a neprevádzkovala cirkev, ani panovník či miestny veľmož, ale spoločne magnáti, stolice a kráľovské mestá v duchu spoločného cieľa vzdelávať svoju mládež.

Potom, ako bola napriek zákazu panovníka v rekordne krátkom čase, za poldruha roka, postavená budova, začalo sa v jeseni 1667 vyučovanie. Samozrejme, najviac lákali mládež do Prešova najvyššie triedy, s kurzom teológie, filozofie a práva, kde pôsobili významní zahraniční profesori. Jeden z nich, rektor Samuel Pomarius, už čoskoro navrhoval transformáciu kolégia na univerzitu, čo prekazila iba zmena politických pomerov na prahu 70. rokov. Nasledovali štyri desaťročia striedavého konfiškovania a obnovovania kolégia, pričom mimoriadnu pozornosť mu venovali vodcovia protihabsburských povstaní: jeho študent Imrich Thököly a František II. Rákóczi. Napriek vojnám a obrovským materiálnym škodám si však škola dokázala vzorne plniť svoje úlohy.

Po Satmárskom mieri, r. 1711, sa zdalo, že sa definitívne uzavreli pohnuté osudy prešovskej vysokej školy. Jej profesori, mešťania ani hornouhorskí zemania sa však nevzdali a po konfiškácii budovy presne pred tristo rokmi, v roku 1715, získali vďaka zákonným článkom nedávno ukončeného snemu povolenie na stavbu novej, drevenej školy na západnom predmestí. Aj keď v tej mohla pôsobiť iba triviálna škola, vystavená každodenným útokom novej mestskej rady i vojenskej posádky, kurátori a inšpektori kolégia, v duchu hesla svojho slávneho súčasníka Františka II. Rákócziho Iustam causam Deus non derelinquet, Správnu vec Pán Boh neopustí, neúnavne pracovali na jej povznesení. Paradoxne práve vtedy, keď v roku 1750 rozhodla Miestodržiteľská rada o jej zatvorení, získali povolenie Márie Terézie na stavbu novej školskej budovy a opätovné vytvorenie lyceálnych tried, s vyučovaním teológie a filozofie. Vďaka tomu sa tak kolégium opäť stalo vyššou školou a v tejto ceste pokračovalo aj v nasledujúcich desaťročiach. Jeho význam ďalej vzrástol po znovuzískaní starej kolegiálnej budovy na námestí r. 1783. Ďalším medzníkom bol rok 1815, keď presne pred dvoma storočiami bola založená katedra práva, čím sa kolégium stalo opäť vysokou školou s dvoma vysokoškolskými kurzami. Z nich vznikli v nasledujúcom období fakulty a približne pred sto rokmi vedenie školy opäť uvažovalo o jej pretvorení na tzv. neúplnú univerzitu. Avšak prvá svetová vojna a po nej nasledujúce udalosti nielen prekazili tieto plány, ale priniesli definitívny koniec vysokoškolského vzdelávania na kolégiu. Jedinou vzdelávacou inštitúciou, ktorá úspešne pokračovala v tradícii vysokého školstva v meste, bol potom v nasledujúcich troch desaťročiach Gréckokatolícky kňazský seminár, založený r. 1880.

Ani táto druhá prestávka svetského vysokého vzdelávania v Prešove však netrvala dlho. Duch Samuela Pomaria aj dnes už neznámych mužov, ktorí pred viac ako štvrťtisícročím v pohnutých časoch založili v Aténach nad Torysou prvú vysokú školu, žil v meste naďalej. Potom ako bola v roku 1946 v Prešove otvorená pobočka bratislavskej pedagogickej fakulty, v nasledujúcich rokoch vznikol Pedagogický inštitút a na sklonku 50. rokov Filozofická fakulta ako jedna zo zakladajúcich fakúlt Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a onedlho na to aj Pedagogická fakulta UPJŠ. Bolo zákonité, že tieto dve fakulty, spolu s obnovenou Gréckokatolíckou a Pravoslávnou bohosloveckou fakultou, sa pred osemnástimi rokmi stali základom Prešovskej univerzity, čím sa zavŕšilo viac ako trojstoročné úsilie o vytvorenie univerzity v meste na brehu Torysy.

Toto tri a polstoročné dedičstvo je tradíciou, prameňom a aj koreňmi našej univerzity, ktorá nadväzuje na všetko pozitívne, čo minulé storočia priniesli. Generácie profesorov a študentov vysokoškolských ústavov, pôsobiacich v našom meste, vygenerovali mnohých významných vedcov, pôsobiacich vo väčšine oblastí poznania, pestovaných v súčasnosti na Prešovskej univerzite. Spomeňme iba filozofov Eliáša Ladivera, Ignáca Cabana a Andreja Vandráka, historikov Jozefa Hörka a Ľudovíta Hahna, estetika Augustína Gregussa, teológov Pavla Petra Gojdiča či Mikuláša Rusnáka, dramatika Jonáša Záborského, z celého radu básnikov aspoň Pavla Országha Hviezdoslava, pedagógov Gregora Fábryho i Františka Karšaja, lekára a priekopníka variolizácie Jána Adama Reymanna, jedného z našich prvých národohospodárov Gregora Berzeviczyho, filológov Ľudovíta Nováka i Juraja Furdíka, významných umelcov ako Jakuba Bogdaniho, botanika Fridricha Hazslinszkeho, geografov Jána Mateja Korabinského a Jána Hunfalvyho, byzantológa Alexandra Avenaria, majstrov sveta, resp. olympijských víťazov Martina Gregora a Viliama Lafka. Štúdium ich diela a rozvíjanie ich dedičstva je dodnes významnou oblasťou bádania na univerzite.

Od založenia prvej vysokej školy v Prešove uplynulo síce už tri a pol storočia, viaceré otázky, ktoré riešili jej zakladatelia i problémy, s ktorými sa musel ústav vyrovnávať, však ostávajú aktuálne aj v súčasnosti, aj keď v inej podobe a inej rovine. Samozrejme, naša univerzita už nie je ohrozovaná vonkajšími deštrukčnými zásahmi v podobe obliehaní a pobytu vojsk alebo náboženskej perzekúcie. Naďalej sa však musí vyrovnávať s rôznymi požiadavkami a obmedzeniami zo strany štátnej moci, ako sú permanentne sa meniace kritériá dotácie zo štátneho rozpočtu, umelý tlak istých kruhov na tzv. karentované publikácie, deformujúci slobodu vedeckého bádania a ignorujúci rôznu publikačnú kultúru v rozličných oblastiach poznania, umelé a škodlivé úsilie o redukovanie spoločenskovedných a humanitných odborov, ktoré paradoxne poskytujú lepšie možnosti pre uplatnenie sa na trhu práce, či koniec koncov aj komplexná akreditácia s nie vopred jasnými kritériami. 

Aj v súčasnosti ostáva pritom stále aktuálne a nespochybniteľné presvedčenie zakladateľov prešovského kolégia o nevyhnutnosti poskytovania kvalitného vysokoškolského vzdelávania na domácej pôde. Masový odchod najlepších študentov na univerzity v zahraničí či v centrách na opačnom konci krajiny vedie k odlivu mozgov z regiónu a jeho postupnému zaostávaniu. Preto je podpora univerzity spoločným záujmom jej vedenia, vedenia mesta i vyššieho územného celku. Samozrejme, kľúčovou ostáva kvalita poskytovaného vzdelávania. Dôkazom toho, že táto je na našej univerzite nespochybniteľná, je nielen široká paleta študijných programov a ich vysoká úroveň, z ktorých viaceré patria k najlepším na Slovensku, ale takisto výsledky vedecko-výskumnej činnosti a vybudovaná infraštruktúra vedeckého bádania, na špici ktorej stoja tri centrá excelentnosti, kompetenčné centrum a prešovská časť Univerzitného vedeckého parku Technicom. Aktuálny a veľmi dôležitý je stále aj druhý pilier, o ktorý sa opierali zakladatelia prvej prešovskej vysokej školy, a to dobrá spolupráca s mestom. Príkladné vzťahy s vedením mesta a vyššieho územného celku, ako aj s inými štátnymi orgánmi a podnikateľskou sférou, obojstranne výhodná participácia na spoločných projektoch a iné formy spolupráce sú permanentnou prioritou vedenia univerzity.

Prešovská univerzita v Prešove v uplynulých devätnástich rokoch obhájila nárok na svoju existenciu a dokázala, že má pevné miesto v slovenskom a stredoeurópskom vzdelávacom priestore, za čo sa chcem poďakovať svojim predchodcom, rektorom univerzity. Osobitnú vďaku by som chcel vyjadriť bývalému rektorovi pánovi Prof. RNDr. Renému Matlovičovi, PhD., ktorý stál na čele univerzity v ostatných ôsmich rokoch. V tomto období sa podarilo pevne ukotviť univerzitu v medzinárodnom akademickom priestore, získaním obrovských prostriedkov zo štrukturálnych fondov Európskej únie vybudovať solídnu výskumnú infraštruktúru a dvakrát obhájiť svoju pozíciu v komplexnej akreditácii. Naša univerzita sa trvalo dostala na popredné miesta v rôznych hodnotiacich rebríčkoch.

Samozrejme, nové vedenie univerzity sa hlási k týmto úspechom a má ambíciu pokračovať v nastúpenom trende. Zároveň však nová doba prináša nové globálne výzvy aj odlišné podmienky pre fungovanie. Pred novým vedením budú stáť také úlohy, ako je minimalizovanie dopadu negatívneho demografického vývinu, dobudovanie štruktúry vybraných študijných odborov, zatraktívnenie univerzity pre zahraničných študentov, vybudovanie systému univerzitného marketingu, zmeny vzťahu ku študentom, zlepšenie podmienok štúdia, rekonštrukcia študentských domovov a výučbových priestorov vo Vysokoškolskom areáli na Ul. 17. novembra či skultúrnenie okolia univerzitných campusov. Nové úlohy pred univerzitu akiste postavia aj globálne výzvy súčasného sveta, ako je utečenecká kríza, pretrvávajúce problémy na Ukrajine či ďalší vývin v Eurozóne.

Nasledujúce slová by som chcel venovať predovšetkým Vám, milí študenti. Vybrali ste si za miesto, kde chcete získať univerzitný diplom, Prešovskú univerzitu. Univerzitu, ktorá má za sebou tristopäťdesiatročnú minulosť, ktorá ponúka širokú škálu študijných programov vo všetkých troch stupňoch štúdia a ktorá bez akýchkoľvek spochybnení opäť obhájila svoj univerzitný status. Zároveň je to univerzita situovaná v jednom z najkrajších miest našej krajiny. Som presvedčený, že Vaše rozhodnutie bolo správne a že ho nikdy neoľutujete. Sloganom našej univerzity je veta Quamvis Eruditio, teda Viac ako vzdelanie. Nové vedenie univerzity chce a urobí patričné kroky na to, aby tieto slová naplnilo konkrétnym obsahom, prinášajúcim pridanú hodnotu Vášmu štúdiu. Okrem toho univerzita poskytuje mnohostranné možnosti pre športové a kultúrne aktivity. Komplex športovísk v ingerencii Fakulty športu, vrátane telocviční, štadiónov a krytej plavárne bude iste pre mnohých miestom relaxu a trávenia voľného času. Kultúrne aktivity študentov už dlhodobo saturujú umelecké súbory ako Torysa, viaceré spevokoly či študentské divadlo. Osobitnými príležitosťami k voľnočasovým aktivitám sú festivaly ako Akademický Prešov, Unipofest a pod. Ďalšie možnosti pre záujmovú činnosť a trávenie voľného času poskytuje mesto Prešov so svojimi kultúrnymi, športovými i reštauračnými zariadeniami. Mnohí z Vás sa budú iste venovať aj študentskej vedeckej odbornej činnosti a využívať pritom modernú výskumnú infraštruktúru univerzity. Vedenie univerzity má ambíciu zlepšiť podmienky štúdia, popri skvalitnení ubytovacích možností aj postupným presadzovaním klientskeho vzťahu k študentom. Verím, že využijete možnosti, ktoré Vám štúdium v Prešove bude ponúkať a aj počas študijných pobytov na iných univerzitách, aj po jeho ukončení, sa budete hlásiť k našej univerzite a šíriť o nej pravdivý obraz. V duchu slov jednej z najvýznamnejších vedeckých osobností Prešova minulých storočí, polyhistora Jána Mateja Korabinského: Turpe est ignorare ea, quae contingere domi.

Na záver sa obraciam k Vám, tvoriví a administratívni zamestnanci univerzity. Máme za sebou náročné obdobie úspešnej komplexnej akreditácie. Chcem Vám preto v prvom rade poďakovať za Váš vklad do tohto procesu, za Vašu doterajšiu i súčasnú činnosť. Zároveň však musím pripomenúť, že nás nečaká obdobie menej náročné, aj pripomenúť, že nemožno poľaviť v pracovnom tempe a v nasledujúcom období budeme musieť reagovať na vonkajšie tlaky a podnety, naďalej sa zlepšiť v niektorých segmentoch vedeckovýskumnej a pedagogickej činnosti. Úlohy, ktoré pred univerzitou budú stáť, aj s ohľadom na budovanie východísk pre nasledujúcu komplexnú akreditáciu, budeme môcť splniť iba pri maximálnom pracovnom nasadení.

Úplne nakoniec, dovoľte, aby som na prahu nového akademického roku študentom zaželal príjemné a nezabudnuteľné roky univerzitných štúdií s výbornými študijnými výsledkami, zamestnancom veľa pracovných úspechov a všetkým prítomným pevné zdravie, splnenie túžob a očakávaní.

A našej Alma Mater už tradične želám: Vivat, crescat et floreat!

V Prešove, 23. 9. 2015

 prof. PhDr. Peter Kónya, PhD.