ANNA ELIAŠOVÁ: Ak si človek stanoví ušľachtilé ciele, spoja sa s ním aj nebesá

Dr. h. c. prof. PhDr. Anna Eliašová, PhD. – pôvodným povolaním pôrodná asistentka s vysokoškolským vzdelaním vo všetkých stupňoch, bola v januári 2009 vymenovaná prezidentom SR za profesorku ošetrovateľstva a v tom istom roku jej bol udelený čestný titul Doctor honoris causa Užhorodskej národnej univerzity. Zaslúžila sa o vznik Fakulty zdravotníckych odborov Prešovskej univerzity v Prešove, ktorá svoju históriu začala písať v akademickom roku 2002/2003 ako prvá fakulta na Slovensku vychovávajúca a vzdelávajúca zdravotníckych pracovníkov. Profesorka bola členkou evalvačnej komisie pred vstupom do Európskej únie, je členkou poradného zboru Ministerstva zdravotníctva SR, členkou expertnej skupiny pre posudzovanie študijných programov, ako aj členkou Národného programu pre vzdelávanie sestier a pôrodných asistentiek pri SKSaPA. Bola taktiež menovaná za odborného experta Akreditačnej komisie pri MZ SR pre odbor pôrodná asistencia. Životným krédom prof. Anny Eliašovej je citát francúzskeho prozaika Romaina Rollanda: „Nič v živote človeka nie je také ťažké, čo by vlastným úsilím nemohol dosiahnuť.“

1. Začínali ste ako pôrodná asistentka, dnes stojíte na čele Fakulty zdravotníckych odborov. Prečo ste sa vydali touto cestou, čo Vás k tomu viedlo?

 

Ako 14-ročná som mala pred sebou vážne rozhodnutie – voľbu, akú cestu môjho ďalšieho vzdelávania si vyberiem.  Pôvodne som chcela byť učiteľkou. Keďže pochádzam z mnohopočetnej rodiny (mám siedmich súrodencov), energiu a entuziazmus vo mne prebudila práve moja veľká rodina. Rodičia nás okrem výchovy viedli cestou k zodpovednosti, úcte a vzájomnej pomoci a myslím, že to ma motivovalo zasvätiť svoj život pomáhaniu iným. Povolanie pôrodnej asistentky i sestry je určitým poslaním, založeným na vede, láske, porozumení, nekonečnej trpezlivosti a v neposlednej miere výsostne humánnym a nadľudsky zodpovedným. No musím povedať, že pri vykonávaní tohto povolania ma trápil tradičný pohľad na profesiu pôrodnej asistentky a jej nedocenené postavenie v spoločnosti, aj keď bola vysoko vzdelaná. V minulosti bolo vzdelávanie pôrodných asistentiek orientované skôr medicínskym ako ošetrovateľským smerom. Lekár bol postavený do roly všemohúceho a pôrodná asistentka ako „slúžka“ pre každého – pacientku/klientku aj lekára. Takto som to vnímala ja. Chcela som prekonať tento komplex menejcennosti, začala som tvrdo na sebe pracovať, aby som neskôr mohla potiahnuť kolegyne do iných dimenzií a ponúknuť im nové možnosti. Na Strednej zdravotníckej škole (SZŠ) v Prešove som učila 17 rokov a zároveň som si neustále zvyšovala a prehlbovala pedagogické aj manažérske vzdelanie. Po zmenách v spoločnosti v roku 1989 prišli nové výzvy – vzdelávať a vychovávať zdravotníckych pracovníkov v zmysle kritérií Európskej únie. Na SZŠ sme v čase, keď som pôsobila ako riaditeľka, medzi prvými na Slovensku otvorili odbory v nadstavbovej pomaturitnej forme štúdia. Stále to však nebolo štúdium na vyššom stupni, štandardné vo vyspelej Európe. Vtedy skrsla v mojej hlave strategická myšlienka pretransformovať vzdelávanie v pomaturitnom štúdiu na SZŠ na štúdium vysokoškolské, korelujúce so vzdelávaním sestier a pôrodných asistentiek v ostatných európskych krajinách. Vychádzala som zo skutočnosti, že školstvo má na Slovensku dlhodobú tradíciu. No každá doba prináša niečo nové a nebolo by správne, keby sme aj v školstve nezachytili to, čo prináša súčasnosť. Ak si človek stanoví ušľachtilé ciele, spoja sa s ním aj nebesá a mne v období transformácie týchto štúdií na vysokoškolské vzdelávanie boli naozaj nebesá naklonené a s podporou mnohých zanietených ľudí a vtedajších kolegov bola moja snaha korunovaná úspechom. V roku 2002 sme spoločne vytvorili prvú vysokoškolskú inštitúciu, vzdelávajúcu zdravotníkov v nelekárskych študijných odboroch na Slovensku, ktorá dáva sestrám, pôrodným asistentkám a ostatným zdravotníckym pracovníkom iný status a posúva ich do inej, kvalitatívne vyššej roviny. Pri splnení podmienok vyplývajúcich z dokumentov EÚ boli zaradené medzi regulované povolania (sestra, pôrodná asistentka), ktorých vzdelanie je uznané vo všetkých krajinách EÚ. FZO PU v tomto roku oslávi 15. výročie svojej existencie a dnes môžeme o nej hovoriť ako o inštitúcii, ktorá napriek neľahkým podmienkam napreduje, vyvíja sa a vychováva absolventov, ktorí sú profesijnou praxou vyhľadávaní a žiadaní. 

 

2. Ako si spomínate na Vaše vysokoškolské štúdium? 

Po skončení SZŠ v Prešove v odbore ženská sestra som vedela, že svoj život zasvätím najmä pôrodníctvu a ošetrovateľstvu. V roku 1986 som absolvovala štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, a to učiteľstvo odborných predmetov pre stredné zdravotnícke školy, odbor pedagogika – starostlivosť o chorých. V mojich spomienkach vždy ostane úcta k pedagógom, ktorí boli a budú navždy mojimi vzormi, či to boli pedagógovia z FF UK, ale hlavne z Lekárskej fakulty UK Bratislava. Tento typ štúdia bol prvýkrát otvorený ako medziodborové štúdium na Filozofickej fakulte a Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a zhodou okolností patrím medzi prvých absolventov tohoto štúdia. 

3. Zaslúžili ste sa o vznik FZO PU, ktorá svoju históriu začala písať v akademickom roku 2002/2003 ako prvá fakulta na Slovensku vychovávajúca a vzdelávajúca zdravotníckych pracovníkov. Aké spomienky sa Vám spájajú s týmto obdobím?

Byť zakladateľom, budovateľom či tvorcom niečoho nového je vždy výzvou. Vyžaduje si to veľa entuziazmu, trpezlivosti, sily, ale predovšetkým podpory a pochopenia. Každý s tým máme svoje skúsenosti. Nebolo tomu inak ani v prípade vzniku FZO PU, kedy na základe súhlasného stanoviska Akreditačnej komisie a povolení MŠ SR vykonávať štátne skúšky v študijnom odbore ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia mohla fakulta vzniknúť. Začiatky boli skromné – ľudsky i materiálne. Fakulta nemala vlastnú budovu a na prechodný čas sídlila v budove Strednej zdravotníckej školy v Prešove. Záležalo na ústretovosti všetkých zainteresovaných a po dvoch rokoch nastal deň, kedy slávnostným prestrihnutím pásky a odovzdaním symbolického kľúča z rúk vtedajšieho rektora Prešovskej univerzity, prof. PhDr. Františka Mihinu, CSc., sme sa presťahovali do zrekonštruovaných priestorov so sídlom na Partizánskej ulici. Písal sa rok 2004. Z dôvodu veľmi pozitívneho ohlasu odbornej verejnosti i študentov na existenciu fakulty sme začali uvažovať, ale i aktívne pracovať na vzniku a realizácii ďalších študijných programov. V súčasnosti fakulta poskytuje vysokoškolské vzdelávanie v dennej a v externej forme v akreditovaných študijných programoch v bakalárskom stupni štúdia: ošetrovateľstvo, pôrodná asistencia, fyzioterapia, dentálna hygiena, urgentná zdravotná starostlivosť, laboratórne vyšetrovacie metódy v zdravotníctve a rádiologická technika, v magisterskom stupni štúdia v študijných programoch: ošetrovateľstvo, pôrodná asistencia a fyzioterapia. Na základe vykonania rigoróznych skúšok má právo udeľovať titul PhDr. v študijnom programe ošetrovateľstvo  a fyzioterapia. Okrem vysokoškolského vzdelávania fakulta poskytuje aj špecializačné štúdium v zdravotníckom povolaní sestra v špecializovaných odboroch ošetrovateľská starostlivosť v odboroch vnútorného lekárstva, anesteziológia a intenzívna starostlivosť a ošetrovateľská starostlivosť v komunite. Študenti absolvujú prevažnú časť praktickej výučby na štrnástich klinikách FNsP J.A. Reimana v Prešove i v zmluvných zdravotníckych zariadeniach Prešovského kraja, ktoré umožňujú študentom bezprostredný kontakt s pacientom a modernými liečebnými metódami, takže výučba predstavuje unikátne prepojenie teórie s praxou.

4. Je niečo, čoho ste sa museli vzdať po nástupe do riadiacej funkcie? 

Po skončení strednej zdravotníckej školy v Prešove,  som pracovala na gynekologicko-pôrodníckom oddelení NsP v Poprade ako ženská sestra. Po troch rokoch som sa opäť vrátila do Prešova, kde som stretla svoju životnú lásku – manžela Ladislava a narodili sa nám dve dcéry – Michaela a Martina. Po splnení si rodičovských povinností moje kroky opäť viedli na SZŠ, kde som pôsobila ako stredoškolská učiteľka a 12 rokov ako jej riaditeľka. Od vzniku fakulty pôsobím vo funkcii dekanky. Či to bolo vedenie strednej školy, ale najmä funkcia dekanky fakulty – za všetkým stála a je obrovská obeta a drina. Skúste si predstaviť, ako je mame, ktorá musí odchádzať od detí. Nemôžem povedať, že by moji najbližší preto trpeli, lebo akýmsi spôsobom som to vedela „ukočírovať“. Doteraz som nezabudla na prebdené noci nad knihami, ustavičné cestovanie, zdokonaľovanie sa. K tomu, kde som teraz, mi pomohla predovšetkým pokora, ktorej ma naučilo moje povolanie. 

Každá funkcia so sebou prináša klady aj zápory. Funkcia dekana fakulty si vyžaduje celého človeka. Za čas pôsobenia v tejto funkcii som mohla rozvinúť svoje manažérske schopnosti, byť príkladom všetkým pedagógom i nepedagogickým pracovníkom. Niekoľkokrát som povedala, že človek zmôže sám toho veľmi málo. Ja som mala to šťastie, že mám úžasný tím spolupracovníkov, ktorí svojim prístupom a zodpovednou prácou posúvajú fakultu vždy o stupienok vyššie. 

5. Kde vidíte Vašu fakultu o niekoľko rokov? Aké sú Vaše ďalšie vízie a plány? 

I napriek ťažkej situácii, v ktorej sa zdravotníctvo nachádza, stredobodom nášho záujmu bude i naďalej vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov, vyžadujúce si systematickú prípravu so zreteľom zlepšiť kvalitu poskytovaných služieb tým, ktorí sú na ňu najviac odkázaní. Mojou snahou bude rozšíriť ponuku študijných programov, zaviesť dištančno-e-learningové vzdelávanie, aktivovať študijné programy v anglickom jazyku, vypracovať kritériá podmienok získania vedecko-pedagogických titulov docent a profesor v študijnom odbore ošetrovateľstvo. Moje plány zahŕňajú i realizáciu 3. etapy rekonštrukcie a dostavby priestorov FZO, naďalej vytvárať študentom podmienky pre praktické vyučovanie vo FNsP J.A. Reimana v Prešove a v zdravotníckych zariadeniach. V neposlednom rade mojou prioritnou snahou bude naďalej vytvárať priaznivú atmosféru na pracovisku. 

6. Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek pri príležitosti Medzinárodného dňa sestier ocenila tento rok na celonárodnej úrovni tridsať jeden sestier a pôrodných asistentiek. Mimoriadne ocenenie Biele srdce za celoživotný prínos v oblasti ošetrovateľstva bolo udelené práve Vám. Aké boli Vaše pocity pri preberaní tohto významného ocenenia?

V takých chvíľach človek nerozmýšľa, najprv to v ňom musí odznieť. Prežila som chvíle, ktoré vo mne vyvolali mnohorakosť pocitov, spojených s jedinečnosťou a neopakovateľnosťou.  V prvom rade to bol pocit veľkej zodpovednosti, zamyslenia sa nad tým, čo všetko som za tie roky v školstve prežila, čím všetkým prešla. Zároveň to bola obrovská radosť, ale aj dojatie z toho, že ľudia, ktorí dali návrh na ocenenie si moju prácu vážia, že si niekto vašu prácu všíma a dokáže ju aj ohodnotiť. Ďalším momentom bol aj pocit zodpovednosti do budúcna. Ocenenie ma totiž veľmi zaväzuje k tomu, aby som svoju prácu ešte viac zlepšila, lebo vždy sa veci dajú robiť kvalitnejšie, využiť svoje skúsenosti a odovzdať ich mladším, aby mohli neskôr pokračovať v mnou začatom diele. Predovšetkým musím povedať, že ocenenie, ktoré som si prevzala a ktoré si veľmi vážim, nepatrí len mne – a tak ho aj vnímam. Patrí všetkým mojim kolegyniam a kolegom z FZO PU v Prešove, ktorí poctivou, každodennou prácou spojenou s nemalým úsilím a entuziazmom plnia náročné a vysoké ciele, ktoré sme si postavili. 

     

7. Čo považujete za Váš najväčší životný úspech či už v pracovnej alebo osobnej sfére?

Povedané slovami klasika: „To, čím si, nie je len tvoja zásluha!“ Uvedomujúc si vážnosť tohto výroku skláňam sa pred všetkými, ktorí mi to nezištne umožnili. Je to predovšetkým moja rodina – manžel a moje dve dcéry s rodinami, ktorí mi popri svojej náročnej práci a povinnostiach vytvorili vhodné podmienky a prostredie k zmobilizovaniu svojich síl a naplneniu mnou vytýčeného cieľa. Ako pôrodná asistentka i ako dekanka fakulty mám po celý svoj život pred sebou múdre slová Cicera: „Kormidelník si za cieľ svojho snaženia stanoví šťastnú plavbu, lekár zdravie svojich pacientov a vojvodca víťazstvo.“ Podobne si „správca fakulty“ (familiárne povedané) ako svoj cieľ určí blaho spolupracovníkov i študentov. Cicero to považoval za najväčšie a najlepšie dielo na svete. Ja to považujem za najspoľahlivejší motív poctivej, každodennej práce v prospech nás všetkých. 

Mojím životným krédom je a navždy bude citát R. Rollanda: „Nič v živote človeka nie je také ťažké, čo by vlastným úsilím nemohol dosiahnuť.“ Dnes môžem s hrdosťou konštatovať, že moja a naša cesta za vzdelaním a poznaním bola správna a som veľmi pyšná na mojich blízkych, moju rodinu, mojich pedagógov, ostatných pracovníkov, no hlavne našich absolventov, pokračovateľov nami začatého diela. Verím, že cesta späť neexistuje, je len cesta v ústrety budúcnosti a naše sestry, pôrodné asistentky a ostatní zdravotnícki pracovníci dostali jedinečnú šancu, ktorá ich bude posúvať vždy ďalej a vyššie.

Zhovárala sa

Mgr. Anna Polačková, PhD.

.