Prof. h. c. prof. Ing. Ondrej Hronec, DrSc., si v tomto roku pripomína biblických osemdesiat a ako to sám on hovorí – tridsiate výročie päťdesiatych narodenín. 

Profesor Ondrej Hronec je jednou z celoslovensky najvýznamnejších osobností v oblasti tvorby a ochrany životného prostredia. V súčasnosti pôsobí na Katedre environmentálneho manažmentu Fakulty manažmentu PU v Prešove, kde je jednou z kľúčových osobností výskumu dopadov negatívnych antropogénnych vplyvov na kvalitu životného prostredia a na kvalitu života v regiónoch. Za svoju prácu získal mnohé medzinárodné i domáce ocenenia. 

Profesor Hronec je univerzitným profesorom, uznávaným pedagógom a vedcom v oblasti tvorby a ekonomiky životného prostredia a udržateľného rozvoja, ale aj publicista a scenárista. Je jedným zo zakladateľov environmentálneho vzdelávania na slovenských univerzitách. Desiatky vysokoškolských učebníc, skrípt  a monografií, množstvo vedeckých i odborných príspevkov svedčia o jeho erudovanosti  a robia ho známym nielen doma, ale aj v zahraničí. Je čestným profesorom Agrárnotechnickej univerzity v Minsku, členom, akademikom medzinárodnej bieloruskej akadémie vied. Je nositeľom Zlatého odznaku za ochranu životného prostredia v Poľsku. Pracuje v mnohých vedeckých radách a komisiách pre obhajoby doktorských, doktorandských a iných prác z oblasti vedy a výskumu. Je držiteľom medaily sv. Gorazda a mnohých iných ocenení a čestných uznaní doma aj v zahraničí. Zaoberá sa históriou slovenskej vedy a kultúry a jej osobnosťami. Je autorom kníh: Rovnica o jednom známom, Starý pán, Oprášené spomienky, Rodáci a ja, Blaženosť za lacný groš, Čisté duše, čisté studničky, Aká sme to krajina. Koniec kraj sveta a iné príhody, Uložené v pamäti.

Napísal scenáre filmových dokumentov o Pavlovi J. Šafárikovi, Samovi Tomášikovi, Aurelovi Stodolovi, Kornelovi Ivanovi Halátovi a Jurovi Hroncovi. 

Známe sú aj jeho dokumentárne filmy z oblasti ochrany a tvorby životného prostredia: Pôda volá SOS (1985), Aj pôda môže ochorieť (1998), Zázračná rastlina (2003), Pôda v ohrození (2008), Aby človek nezničil nebesá i zem (2010) a iných dokumentov o poľnohospodárstve, životnom prostredí a udržateľnom rozvoji.  Prispieva do odborných, populárnych literárnych a náboženských časopisov. Spolu s manželkou PhDr. Danielou Hroncovou, rod. Faklovou, je autorom múzejnej expozície Jura Hronca v Gočove. 

Výsledky svojej tvorivej práce i odborné skúsenosti odovzdáva na FM PU novej generácii študentov, pútavým prístupom a s veľkým zanietením. Jeho osobitný, ľudský prístup a rozsiahle vedomosti a obzvlášť pútavý spôsob interpretácie je jedinečným zážitkom pre študentov, ale i veľkou inšpiráciou pre kolegov, pedagógov. 

* * * 

Pán profesor, v súčasnosti pôsobíte na FM PU, kde sa v rámci vedeckej i pedagogickej činnosti venujete ekonomike životného prostredia, udržateľnému rozvoju a environmentálnemu vzdelávaniu. Vaša profilácia je v rámci fakulty ojedinelá. Čo Vás priviedlo k problematike životného prostredia?

Narodil som sa v Gočove, okres Rožňava, teda v baníckom Gemeri. Železná ruda sa tu ťaží už takmer 800 rokov, pričom ťažba a spracovávanie sa realizovalo v súlade s prírodou. Takto to trvalo do roku 1975, kedy závod ŽB Nižná Slaná mnohonásobne zvýšil ťažbu a spracovanie s technológiami kúpenými z Rumunska. Bolo to strašné. Ak ste si ráno obliekli bielu košeľu, predpoludním bola sivá až čierna, lebo v úletoch bol okrem životu nebezpečných prvkov aj grafit. Nedala sa sušiť bielizeň ani pásť dobytok a zdravie obyvateľstva bolo ohrozené. Baníci umierali v mladom veku na silikózu, na rakovinu pľúc, žalúdka a pod. Pravdy sa nedalo dovolať, lebo železo bolo strategicky veľmi potrebné. Takáto situácia bola na Slovensku – na Spiši, v Žiari nad Hronom, v Seredi a pod. Dostal som sa do kolektívu vedcov Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, s ktorými sme bojovali proti znečisťovaniu krajiny. 

Bola práve táto situácia vo Vašom rodnom kraji jedným z podnetov, prečo ste sa rozhodli bližšie vedecky zaoberať touto problematikou?

Áno, aj toto bol jeden z motívov, ale nezostal som iba na tomto území. Prešiel som si ďalšie takto postihnuté oblasti a to ma utvrdilo, že sa niekto musí starať o otcovskú roľu. Mal som to šťastie, že už existovala skupina ľudí, mojich učiteľov, ktorí sa smelo pustli do boja za ochranu pôdy, akými sú pán prof. Konštantín Holobradý, pán doc. Jozef Tóth a niekoľko ďalších, ktorí sa nebáli vystaviť nebezpečenstvu zásahu vyššej moci. 

Tejto práci sa venujete už mnoho rokov, môžeme povedať, že ste jej zasvätili celý svoj život. Za toto obdobie ste iste vedecky vychovali už aj svojich nasledovníkov. 

Pokladal som si za povinnosť zmapovať aj ďalšie územia Slovenska, kde sa prejavili negatívne dôsledky priemyslu a energetiky. Túto prácu však človek nevykoná sám, na to je treba nielen veľa času, ale aj mnoho múdrych a obetavých ľudí. Preto som okrem výskumu vychovával aj ašpirantov, ktorí tieto problémy v jednotlivých zaťažených oblastiach riešili alebo aj v súčasnosti riešia. 

Mojich nasledovateľov nájdete  na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, v Agroekologickom ústave v Michalovciach, na Technickej univerzite v Košiciach, na Ekonomickej univerzite v Košiciach, ale veľkú radosť mám hlavne z toho, že v tejto činnosti pokračujem dodnes, a to za pomoci a v spolupráci s mladými kolegami z Katedry environmentálneho manažmentu FM PU. Aj v tomto roku spolu s prof. Ing. Danicou Fazekašovou, PhD.,  a doktorandom Ing. Jurajom Fazekašom analyzujeme odkaliská v tomto regióne. Výsledky využívame aj v pedagogickej činnosti a sprostredkujeme ich študentom študijného programu environmentálny manažment. Mám veľkú radosť, že študijný program environmentálny manažment si našiel svoje stabilné miesto v štruktúre programov na FM a že v súčasnosti už vidíme aj „plody našej práce“ – v šikovných a múdrych absolventoch. Podarilo sa akreditovať všetky tri stupne štúdia – bakalárske, magisterské i doktorandské štúdium. V tomto roku budeme mať aj prvých absolventov z radov doktorandov s titulom PhD. Som veľmi rád, že som mohol stáť pri zrode tohto programu, ktorý je vysoko perspektívny.

Prv než ste vstúpili do procesu výchovy a vzdelávania ste však prešli aj praxou.

Agronomickú fakultu na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre som ukončil v roku 1960. Bola to vynikajúca škola. Pravda, mali sme i neobľúbené, no vtedy nutné predmety (marxizmus), ale základ výučby tvorili všetky možné chémie, pôdoznalectvo, krmovinárstvo, pestovanie rastlín, chov zvierat a i., teda všetko odborné predmety. A mali sme veľa praxe po celom Slovensku. Práve v tých rokoch prebiehala krutá socializácia, v roku 1956 sme dokonca štrajkovali za obmedzenie politických predmetov, obnovenie klasických gymnázií... nič z toho sa nepodarilo vybojovať. Aktívni organizátori boli zo školy vylúčení, ostatní prísne napomenutí. V roku 1961 som sa stal predsedom JRD v rodnej obci. Vraj som bol najmladším predsedom v ČSR, mal som iba 23 rokov. Potom som v Košiciach pracoval vo výskume, neskôr som zakladal Katedru životného prostredia na Univerzite veterinárskeho lekárstva, externe som pôsobil na baníckej fakulte, elektrotechnickej, ale väčšinu života na pobočke Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Košiciach, kde som bol spoluzakladateľom jej Fakulty európskych štúdií a regionálneho rozvoja.

Hovorí sa, že dobrý učiteľ vie študentov naučiť, ale výborný učiteľ vie študentov inšpirovať. Vy sám ste inšpirovali mnoho študentov, ktorí dnes pokračujú vo Vami začatej práci. Bol aj vo Vašom živote „učiteľ“, ktorý inšpiroval Vás? 

Mal som to šťastie, že som sa narodil v rodine, síce chudobnej na peniaze, ale bohatej na ducha. Bol som prakticky už treťou generáciou s vysokoškolským vzdelaním, čo v tej dobe bolo ojedinelé. Brat starého otca – Jur Hronec, bol zakladateľom slovenského vysokého školstva technického a prírodovedného smeru, rektorom, uznávaným svetovým matematikom, ale predovšetkým skromným a pracovitým človekom. V tomto duchu vychovával aj nás, keď prízvukoval, že práca nám vyplní život, lebo bez nej je on prázdny a v nej treba hľadať utíšenie po radosti aj po bolestiach, a hlavne, že treba vydržať a nedať sa znechutiť prípadnými neúspechmi. To bolo aj krédo jeho života a to som si aj ja osvojil. Mojím heslom je tiež – aby som nezovšednel a nespyšnel. 

Každý, kto Vás pozná, vie, že ste výnimočným človekom, ktorý vie správne motivovať. Ako ste teda Vy motivovali svojich študentov?

Prednáškami, ktoré museli byť perfektné, a cvičeniami s dokonalou praktickou náplňou, častokrát i v teréne. Všetky diplomové práce, a bolo ich na stovky, mali svoj zmysel. Študenti mi nedali pokoj, každý druhý chcel byť mojím diplomantom. Témy som im vyberal „na mieru“, t. j. aby riešili otázky životného prostredia vo svojom okolí. Som veľmi šťastný, keď dnes kráčam po ulici a pribehnú ku mne moji bývalí študenti – teraz už v rozličných vekových kategóriách – a ďakujú mi, za všetko čo som im kedy múdre poradil, v čom som ich usmernil, čo spravil.

Z tejto Vašej výpovede cítiť hlbokú úctu ku krajine, životnému prostrediu i ľudom. 

Priznávam sa, že presadzujem heslo – každý môže robiť dobro pre iných, na to niet ospravedlnenia. Preto sa so svojimi poznatkami rád delím aj inde. Napríklad prednášam doktorandom, doma, ale aj v zahraniční, všade tam, kde ma požiadajú. Rád som chodieval prednášať do Srbska, Čiernej Hory a iných štátov. V Poľsku som bol častým hosťom na konferenciách a prednáškach v Rzesowe, Krakowe, Waršave a dvakrát ma pozvali na univerzitu v Ustke pri Baltickom mori. V Bielorusku som doteraz členom – akademikom ich medzinárodnej akadémie vied a čestným profesorom Univerzity v Minsku. V Čechách som bol podpredsedom ČSAZV v odbore Protiimisná ochrana pôd.

Je o Vás všeobecne známe, že máte bohatú literárnu činnosť. Okrem iného ste podpredsedom Spoločnosti Tvorba T, ktorá vydáva odborný časopis zameraný na literatúru. Ocitli ste sa tam s významnými osobnosťami slovenskej literatúry, akými sú Ľubomír Feldek, Ján Beňo, Miloš Kovačka, Július Vanovič a iní.

Je pre mňa veľkou cťou ocitnúť sa v ich radoch. V menovanom časopise mám svoje okienko komorných príbehov s názvom: Občerstvovacia stanica Ondreja Hronca. A vyjadrujem sa k aktuálnym dianiam v našej spoločnosti. K napísaniu vcelku úspešných knižiek o mojich krajanoch som bol viac-menej „donútený“. Toľko a často som o nich rozprával, že mi bolo „odporučené“ všetky tie úžasné veci z okolia môjho bytia dať na papier. A tak svetlo sveta uzreli knižky: Rodáci a ja, Blaženosť za lacný groš, Čisté duše, čisté studničky, Aká sme to krajina, Koniec kraj sveta a iné príhody. Ostatnou knihou je môj publicisticky spracovaný životopis pod názvom Uložené v pamäti.

Vaše vedecké i odborné dielo je pevným základom, na ktorom sa dá budovať. Aká je Vaša vízia pokračovania do budúcna?

Moja radosť do budúcna je v tom, že vidím plody svojej práce v úspechu tých, ktorých som vychovával, s ktorými teraz spolupracujem, pretože ich vedecký, odborný a iný rast je najväčším potešením pre mňa a pohladením, pre moju dušu. Som si istý, že moje dielo má pokračovateľov, ktorí dokážu pracovať ešte lepšie než pracovala moja generácia.  

A na záver: Aký je odkaz všetkým mladým generáciám?

Myšlienku, za ktorou si stojím, som prebral od môjho pokrvného príbuzného, akademika Jura Hronca: Práca vám vyplní život. Bez nej je on prázdny. Zábava nepostačí, preto pracujte, tvorte, dúfajte... a tak budete spokojní a šťastní.

Milý pán profesor, k Vášmu vyznanému životnému jubileu Vám zo srdca prajeme všetko najlepšie, pevné zdravie, veľa úspechov a radosti vo Vašej tvorivej činnosti a veľa zanietených  študentov!

Zhovárali sa:

PhDr. Daniela Hroncová Faklová   

doc. Ing. Emília Huttmanová, PhD. 

FM PU