Na konci predchádzajúceho akademického roka bola zavŕšená najrozsiahlejšia rekonštrukcia a v podstate najväčšia investícia v dejinách samostatnej Prešovskej univerzity – obnova Vysokoškolského areálu na Ul. 17. novembra. O tom, čo rekonštrukcii predchádzalo, ako prebiehala a aké problémy a prekážky bolo potrebné v jej priebehu prekonať, sme sa porozprávali s rektorom Prešovskej univerzity Petrom Kónyom.

Pán rektor, v prvom rade sa chcem opýtať, čo všetko táto rekonštrukcia zahŕňala, ako dlho trvala a koľko stála?

Rekonštrukcia bola v skutočnosti spojením viacerých projektov a vlastných investičných aktivít univerzity. Zahŕňala predovšetkým výmenu plášťa budovy VŠA na Ul. 17. novembra, rekonštrukciu tepelného hospodárstva a vodoinštalácií vo vybraných blokoch budovy, výmenu strechy s inštaláciou slnečných kolektorov a čiastočnú rekonštrukciu interiérov. Trvala takmer dva roky, od mája 2024 do mája 2026, a celkové náklady vrátane stále prebiehajúcich interiérových prác dosiahli 12,1 milióna eur.

Čo univerzitu k tomuto nesporne veľkému stavebnému podniku viedlo a prečo bol potrebný?

Treba si uvedomiť, že budova VŠA na Ul. 17. novembra, ktorá je nesporne najväčším objektom univerzity, bola postavená pred viac ako štyridsiatimi rokmi a projektovaná približne pred polstoročím, v duchu vtedajších architektonických predstáv a najmä vtedajších technológií a stavebných postupov. K nim patrili mamutie budovy s betónovým skeletom, oplášteným skleneno-hliníkovými panelmi vyplnenými vtedajšími izoláciami vrátane azbestu. Tieto panely však po niekoľkých desaťročiach už nevyhovovali požiadavkám na tepelnú izoláciu a ich hliníkové konštrukcie sa deformovali.

Výsledkom boli miestnosti s neotvárateľnými oknami a neutesniteľnými medzerami, v ktorých bol v zime prievan a v lete neznesiteľné teplo. Netesniace okná spôsobovali obrovské tepelné straty, ktoré predstavovali nemalú záťaž pre rozpočet univerzity. Cieľom rekonštrukcie bolo jednak skvalitniť pracovné podmienky našich zamestnancov a zvýšiť komfort študentov, zároveň však zlepšiť kondíciu a vyhliadky rozpočtu univerzity pri perspektíve zvyšujúcich sa cien energií.

Kedy ste dospeli k myšlienke rekonštrukcie?

Plán výmeny plášťa VŠA sa zrodil už veľmi dávno, približne pred dvoma desaťročiami. Keď som sa v roku 2007 stal prorektorom, bol k dispozícii rozpočet takéhoto podniku na približne pol miliardy slovenských korún. Samozrejme, takúto sumu univerzita nemala ani nemala nádej ju získať. A to ani neskôr, keď sa dalo uchádzať o projekty zo štrukturálnych fondov, ktoré neumožňovali žiadať o taký obrovský objem finančných prostriedkov. Neumožňovali ani rozdelenie objektu a technické riešenie VŠA zasa nedovoľovalo jeho rekonštrukciu po častiach.

Od môjho nástupu do funkcie rektora sa preto táto rekonštrukcia stala jednou z priorít vedenia univerzity. Po prvých rezortných výzvach zameraných na úsporu energií vo verejných objektoch, aj keď ešte neboli v potrebnej výške, sme sa pripravili aspoň spracovaním projektovej dokumentácie. Tú sme potom mohli pohotovo využiť, keď sa asi pred troma rokmi vďaka novým výzvam z Plánu obnovy stala táto stavba možnou realitou. Stále však iba v rovine uchádzania sa o projekt, navyše s viacerými prekážkami a obmedzeniami.

Napríklad hneď na začiatku bolo potrebné doslova expresne znížiť rozpočet projektu aj objem plánovaných prác. Pôvodne sme ho mali dimenzovaný na 16 miliónov eur, pričom schéma nastavila maximum na 10 miliónov eur. Podarilo sa nám však vypustiť približne tretinu aktivít pri zachovaní hlavného cieľa, ktorým bola výmena plášťa budovy.

Po vyriešení tohto problému však univerzita projekt získala a začala sa rekonštrukcia. Na jej podrobný opis nemáme priestor, čo by ste však vyzdvihli ako najväčšie komplikácie v priebehu prác?

Hneď na začiatku azda absenciu akejkoľvek pôvodnej projektovej dokumentácie objektu. Budova bola postavená za minulého režimu pre vtedajšiu UPJŠ a univerzite sa nepodarilo získať žiadne dobové projekty.

Prvým skutočným problémom sa stala likvidácia azbestu z izolácie sklenených panelov, s ktorou náš projekt nepočítal. Hrozilo spomalenie stavby, čo mohlo viesť až k jej zastaveniu. Podarilo sa nám však zabezpečiť firmu na likvidáciu azbestu, čo, samozrejme, zvýšilo náklady univerzity. Chcem zdôrazniť, že od začiatku visel nad rekonštrukciou Damoklov meč v podobe termínu máj, resp. jún 2026, ktorý sme museli dodržať. Inak hrozilo vrátenie finančných prostriedkov.

Ďalšou komplikáciou bola spočiatku slabá súčinnosť ministerstva pri preplácaní našich žiadostí o refundáciu zaplatených prác, ktoré tak univerzita prvý polrok financovala z vlastných prostriedkov. V novom roku sa však začali hýbať aj platby z ministerstva, čo upokojilo naše vzťahy so zhotoviteľom stavby a práce zdynamizovalo.

Samozrejme, počas celej rekonštrukcie sa objavovalo množstvo „nášľapných mín“, napríklad rúry zaliate v betóne, ktoré prácu rozhodne neuľahčovali. Komplikáciou bola aj realizácia ďalšieho projektu – rekonštrukcie tepelného hospodárstva a vodoinštalácií v bloku A. Realizovala ho síce tá istá firma, no spočiatku ho nechcela koordinovať s výmenou plášťa. To by však znamenalo, že miestnosti odovzdané po rekonštrukcii by sa opäť stali objektom búracích prác. Takéto prekvapenia vrátane permanentného rizika nedodržania termínov sprevádzali rekonštrukciu až do jej ukončenia.

Popri technických či stavebných problémoch sa vyskytli počas rekonštrukcie aj iné komplikácie?

Samozrejme. Je potrebné si uvedomiť, že rekonštrukcia prebiehala za plnej prevádzky, čo si vyžadovalo zabezpečenie náhradných priestorov namiesto práve rekonštruovaných miestností. Kým v prvom roku sa to týkalo najmä učební, v druhom roku predovšetkým kancelárií filozofickej fakulty a seminárnych miestností.

Neobišlo sa to bez problémov, napríklad v podobe prechodného zníženia tepelného komfortu v učebniach počas prvej jesene rekonštrukcie, čo sa však podarilo v krátkom čase napraviť. Chcel by som úprimne poďakovať všetkým našim kolegom a študentom za súčinnosť a trpezlivosť, ktorú preukázali pri znášaní nevyhnutných obmedzení a presunov počas stavebných prác.

Na konci letného semestra bola stavba úspešne skolaudovaná, firma rozobrala lešenie, odviezla stavebný materiál a vrátila celý areál do pôvodnej podoby. Napriek tomu sa v budove stále pracuje. Čoho sa tieto práce týkajú?

V priebehu rekonštrukcie tepelného hospodárstva a vodoinštalácií v bloku A došlo vo viacerých kanceláriách k poškodeniu kobercov, podláh a nábytku. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa vedenie univerzity rozhodlo celý blok vymaľovať, vymeniť podlahy a rovnako aj nábytok v miestnostiach vedecko-pedagogických zamestnancov, ktorý pochádzal ešte spred roku 1990. Keďže tieto činnosti už neboli súčasťou projektu, univerzite sa na ne podarilo získať finančné prostriedky z iných zdrojov.

Pri pohľade na zrekonštruovaný Vysokoškolský areál sa mnohí pýtajú, prečo nový projekt ponechal starý, „socialistický“ vzhľad budovy bez reflektovania nových trendov a vkusu 21. storočia. Prečo sa vzhľad budovy výraznejšie nezmenil?

Isteže, ja sám by som bol rád, keby VŠA spolu s novým plášťom dostal aj nový vzhľad. Na celý objekt sa však vzťahujú autorské práva patriace dedičom architekta pôvodnej stavby, vrátane plastiky nad vchodom, odkiaľ sa už dlhší čas pokúšame „vysťahovať“ holuby. Takže podobne ako pri rekonštruovaných študentských domovoch nedokážeme nič urobiť so vzhľadom a dokonca ani s farbou budovy.

Pri vstupe do budovy si nemožno nevšimnúť turnikety. Aj tie boli predmetom rekonštrukcie?

Samozrejme, nie. Tie sme museli inštalovať ako súčasť projektu na ochranu mäkkých cieľov, podobne ako v ďalších väčších objektoch univerzity. Sú súčasťou komplexu bezpečnostných opatrení realizovaných na univerzite, ktorých celkové náklady prekročili 300-tisíc eur. Žiaľ, je to nová realita akademického života po útokoch v predchádzajúcich rokoch.

Turnikety zatiaľ nebudú aktivované. Ich uvedenie do prevádzky sa bude realizovať postupne na jeseň, po informovaní a zaškolení všetkých dotknutých zamestnancov a študentov.

Prinesie odovzdanie zrekonštruovaného VŠA ešte nejaké ďalšie novinky?

V interiéri to bude najmä obnovený bufet, ktorý by mal nielen získať podobu viac zodpovedajúcu potrebám 21. storočia, ale aj zmeniť sortiment a ponúknuť našim zamestnancom a študentom lepšiu alternatívu na desiatu či obed.

V susedstve budovy, vedľa chodníka k mostíku cez Torysu, by mal v nasledujúcich mesiacoch vyrásť amfiteáter určený najmä na mimoškolské aktivity študentov či vystúpenia umeleckých a divadelných súborov. Plynulo bude prechádzať do levanduľovej záhrady, korešpondujúcej s rovnako fialovými sakurami na druhej strane areálu. Na pravej strane chodníka, v priestore športového areálu, bude postavené viacúčelové športovisko zamerané na silové a kardio cvičenia.

Mohli by ste na záver uviesť ešte nejaké ďalšie informácie alebo zhrnúť celú rekonštrukciu?

Namiesto toho by som chcel predovšetkým poďakovať. V prvom rade pánovi prorektorovi profesorovi Petrovi Adamišinovi, ktorý stál pri celom tomto podniku od jeho začiatku až do konca – od podania projektov a vyhotovenia projektovej dokumentácie cez komunikáciu so zhotoviteľom a riešenie problémov až po kolaudáciu. Rovnako koordinuje a riadi ďalšie interiérové a exteriérové úpravy vo VŠA vrátane bufetu či amfiteátra.

Zároveň chcem poďakovať všetkým ďalším kolegom z útvaru pána prorektora, pracovníkom prevádzky a správy budovy VŠA, vedeniam oboch fakúlt, ako aj všetkým kolegom a študentom za pomoc, trpezlivosť a súčinnosť pri obnove areálu.