Volejbalový majster Slovenska v extralige mužov v roku 2015. Držiteľ Slovenského pohára vo volejbale mužov za rok 2016. Súčasný znovuzvolený kapitán VK Mirad PU Prešov, jedného z najúspešnejších volejbalových extraligových klubov na Slovensku. Rodák z Prešova a jeden z prvých absolventov Fakulty Športu Prešovskej univerzity v Prešove. 

Po maturite, v roku 2001 si začal študovať na novovzniknutej Fakulte športu Prešovskej univerzity. Ty a tvoji spolužiaci ste boli jej prvými absolventmi. Ako si spomínaš na toto obdobie? Čo bolo dôvodom výberu práve Fakulty športu?

Študoval som telesnú výchovu v kombinácii s trénerstvom, samozrejme volejbalu. Športový klub, v ktorom som vtedy pôsobil úzko spolupracoval s univerzitou, z čoho vyplývala i možnosť individuálneho študijného plánu pre nás volejbalistov. Mal som šťastie, lebo som v tom období mohol robiť i študovať to, čo ma baví a živý dodnes. Štúdium mi v mojej ceste a športovej kariére len pomáhalo. Okrem toho som prostredníctvom štúdia našiel iný rozmer športu, učil som sa o psychológii, o pedagogike a o ďalších veciach, ktoré sú prospešné nie len pre absolventa, pre učiteľa, ale i pre profesionálneho športovca. Je však pravda a musím sa priznať, že nebol som práve príkladným študentom, najmä preto, že väčšinu času som v tom období venoval práve športu a volejbalu. Dvaja moji spoluhráči, Michal Červeň a Peter Tóth, boli zároveň i mojimi spolužiakmi a síce toho času nebolo mnoho, neboli sme leniví a vždy sme sa snažili s učiteľmi sa dohodnúť. Práve moje pôsobenie v Prešovskom klube od štrnástich rokov bolo dôvodom, prečo som sa na Fakulte športu rozhodol študovať. Vo volejbalovom klube Prešovskej univerzite som tak pôsobil až do skončenia štúdia. 

Kam viedla tvoja cesta po skončení štúdia?

V roku 2005 sme sa, ako som spomínal, stali prvými absolventmi fakulty a úspešne sme skončili univerzitu. Vo volejbale som mal ešte ašpiráciu posunúť sa o krôčik ďalej a dokázať si, že na to mám. Po skončení školy som sa rozhodol odísť do zahraničia. Dostal som sa do reprezentácie a tým sa začalo moje tzv. kočovné desaťročie. V zahraničí som nakoniec pôsobil desať rokov. Do môjho života potom vstúpila rodina, moja manželka a deti. Keď mala staršia dcéra nastúpiť do školy rozhodli sme sa vrátiť sa domov. V Prešove som našiel svoj domov a útočisko a po dobu troch sezón odvtedy pôsobím vo volejbalovom klube VK Mirad PU Prešov. 

Na akej pozícii súčasne pôsobíš v klube, a aké sú najbližšie klubové výzvy?

Keď som sa pred troma rokmi vrátil do klubu, stal som sa kapitánom. Minulú sezónu bol kapitánom Michal Červeň, no a tento rok si ma chlapci zvolili opäť. Už tretí rok sme v klube skoro tá istá partia, s menšími kozmetickými zmenami. Chceme sa i tento rok udržať na špici, ale keďže konkurencia tiež nespí nebude táto sezóna vôbec ľahká. 

Uplynulú sezónu síce VK Mirad PU Prešov sezónu nevyhral, vo finále ste prehrali s Nitrou. Avšak tebe sa dostalo zadosťučinenia. Bol si ocenený viacerými inštitúciami. Volejbalová federácia ťa zvolila za najlepšieho volejbalistu Slovenska, Prešovský samosprávny kraj ťa ocenil titulom športovec roka a rovnako tak i mesto Prešov. Ako si vnímal skutočnosť, že niekto iný ocenil tvoju prácu?

Uplynulý rok bolo tých ocenení naozaj mnoho. Pre mňa je základ robiť to, čo mám rád a čo ma živý srdcom. Ocenenia neboli plánovaným vyústením. Veľmi si cením, že Slovenská volejbalová federácia zvolila za volejbalistu Slovenska, práve hráča, ktorý hrá na Slovensku, i keď máme v zahraničí, samozrejme i doma, mnoho skvelých volejbalistov. Veľmi ma to potešilo. Je pre mňa potešením ocitnúť sa medzi menami ako Martin Gregor, Laco Lafko, Mirianna Brtková, ktorých práca bola tiež krajom a mestom, v ktorom žijú ocenená. 

 

Je jeden moment v nedávnej histórii vášho klubu, kedy sa ti doslova podaril zázrak. Hovorím o „súboji“ o Volejbalový pohár, kde ste s Nitrou prehrávali 2:0 na sety. Tretí set ste prehrávali od začiatku, avšak náhle došlo zmene a po šnúre bodov, kedy si bol na servise, ste nakoniec zápas vyhrali 3:2 na sety. Kedy nastal v tebe ten zlom, keď si si povedal, že poputuje pohár do Prešova?

Presne si pamätám ten zápas. Boli sme favoritom celej ligy minulej sezóny i volejbalového pohára, avšak ani sme sa nenazdali a za pol hodinu sme prehrávali 2:0. Boli sme pod tlakom, ako tím sme si už neverili a chýbal nám ťažný kôň, ktorý by ten stav stopol a zavelil na obrad do boja...

...zrejme vám nechýbal, keď ste pohár nakoniec vyhrali...

...možno došlo k obratu, keď som sa dostal na servis, v nejakom percente som na tom možno mal zásluhu. Dôležité však bolo, že sa družstvo nakoplo. Začali sme šliapať a prebrali sme obraty do našich rúk a zápas sme vyhrali ako tím. Lepšie vyvrcholenie súboja o Slovenský volejbalový pohár, pre klub a našich fanúšikov ani nemohlo byť. Každý tím ma vo svojich radoch hráčov, od ktorých niečo v ťažkých chvíľach očakáva, vtedy sa treba s tou úlohou stotožniť a vziať zodpovednosť do svojich rúk. V našom klube je týchto hráčov rozhodne viac. 

Ako si spomínal volejbalu sa venuješ dlhé roky. Máš mnoho skúseností. Nepremýšľal si v budúcnosti svoje poznatky, znalosti ďalej predať a začať trénovať? 

Šport je v mojom živote od malička a neviem si predstaviť, že by som s ním mal raz prestať. Pokiaľ mi bude zdravie slúžiť a bude záujem, budem pokračovať na pozícii hráča. Na druhej strane mám športové vzdelanie a najvyššiu trénerskú licenciu. Za desať rokov v zahraničí a pätnásť rokov v slovenskej extralige som sa niečo naučil. Samozrejme, by som rád v budúcnosti trénoval, ale to je otázka ďalekej budúcnosti. Dnes som hráč a plánujem ním byť, čo najdlhšie. 

Ako podľa teba možno dospieť k úspechu. Kto je podľa teba úspešný človek, absolvent?

Keď som bol ešte starší žiak, chodil som podávať lopty k mužom, tak sme si pred zápasom brali bulletiny, no a na zadnej strane bola rubrika i o mládežníckych tímoch, i o žiakoch, ktorým som vtedy bol. Ešte som vtedy ani nehral, ale bol som na tom bulletine v zátvorke pri žiačikoch uvedený ako striedajúci hráč. Bol som hrdý, že i ja som v prešovskom bulletine, i keď na zadnej strane, úplne na konci a iba v zátvorke. Vytýčil som si cieľ, že sa z tej zátvorky dostanem a budem v základnej šestke. A tak som sa postupne snažil dostať sa najprv do zátvorky pri mužoch až som nakoniec v základnej šestke. Je potrebné si vytýčiť ciele a pracovať na nich. Ja som mal šťastie, že som ten volejbal žral a za 5 rokov na univerzite som nevynechal ani jeden tréning, len ak som bol chorý. Vravel som si, že ak niečo milujem, prečo napríklad neostať na tréningu trebárs ešte desať minút navyše a dostať svoju zručnosť na vyššiu úroveň. A to všetko sa potom odrazí v úspechu človeka, v práci a v peniazoch. 

Za rozhovor ďakuje Andrea Čajová.

Volejbalovému klubu Mirad PU Prešov prajeme úspešnú sezónu!